Pokračovanie príbehu Mirabell…
Mirabell nechápala. Nemala však veľa času na roymýšľanie, pretože sa jej náhle zahmlilo pred očami. Netrvalo to dlho, ale pocítila to. Keď sa jej opäť rozjasnilo, obzrela sa okolo seba.
Už nestála v maličkej drevenej chatrči. Stála v paláci. Okolo nej boli nádherné zrkadlá v zlatých a strieborných rámoch, nad oknami viseli bohato zdobené, z drahých látok utkané, gobelíny.
Na mramorovej dlážke zbadala zlatými niťami ručne vyšívané turecké koberce. Všade okolo nej boli mahagónové stolíky a na nich buď nádherní kryštáľové vázy, alebo tropické kvety.
Mirabell netušila čo sa stalo. Postupne sa jej však v mysli vynárali tajomné slová, ktoré začula pri rieke. Vtedy to nebrala vážne. Nepremýšľala nad nimi. Ale teraz…
Teraz už musela. Naozaj sa jej splnilo jej prianie? Je skutočne bohatá? Určite! Všetky tie predmety okolo nej to dokazujú. Zaiste je to nejaké kúzlo.
„Mami, ako to, že sme zrazu bohatí? Kedy sa to stalo? Vyhrali sme niekde, alebo azda umrel nejaký náš bohatý príbuzný? Ale veď žiadneho nemáme! Čo sa teda stalo?“ zasypávala Mirabell otázkami mamu.
„Ach zlatko, určite si zjedla tie mušle z Grécka. Hovorili mi síce, že môžu spôsobiť halucinácie, ale len vo väčšom množstve. Koľko si ich vlastne pojedla?“ mama sa ustráchane pozrela na Mirabell a priložila jej ruku
na čelo: „Si akási horúca… Možno máš aj teplotu. Mala by si si ísť ľahnúť a tie mušle vyspať.“ povedala napokon.
„Horúca som preto, lebo som bola dlho na slnku. Bola som pri rieke a bolo skutočne horúco.“
„Tak to možno nebude z tých mušlí, možno máš úpal!“ lamentovala ďalej matka.
„Ako sme teda prišli k tým peniazom?“ spýtala sa rovno Mirabell.
„Aj keď si myslím, že máš naozaj nejaký úpal, poviem Ti to. Bohatí sme odjakživa.“ povedala.
„Samozrejme, už si spomínam. Asi to budú tie mušle. Naozaj som ich zjedla priveľa.“ povedala Mirabell. Nebola to pravda. Mirabell však vedela, že sa stalo niečo výnimočné a rozhodla sa, aby nevzbudila v matke pozornodť, že bude lepšie s ňou súhlasiť.
Mirabell sa v novom dome vôbec nevyznala. Nevedela kde má izbu. Nevedela ani kde bývajú jej súrodenci. Predpokladala, že to bude na poschodí. Vyšla teda dlhými, kamennými schodami na poschodie. Cestou stretla mnoho slúžok a sluhov so zlatými tácňami
a jedlom. Podaktoré slúžky nosili na rukách dlhé róby. Zrejme pre jej matku.
„My nie sme len bohatí, my sme snáď najbohatší v meste!“ pomyslela si Mirabell.
„Ale veď presne tak si to chcela…“ začula v hlave jemný hlas. Nepatril jej. Bol podobný ako ten, ktorý začula pri rieke.
„Kto si?“ pomyslela si Mirabell a čakala odpoveď.
„Záleží na tom?“ odpovedal znovu hlas.
„No, chcem ti len poďakovať. Už nikdy nebudeme trpieť hladom. Vďaka tebe. Aj keď netuším kto si a prečo si to urobil.“
„Ďakovať netreba..“ odpovedal hlas. Mirabell opäť nezačula jemný odtienok v tajomnom hlase. Bola to zlosť, hnev, nenávisť?
Mirabell nad tým nerozmýšľala. Prečo by sa mala nad tým trápiť? Žila si ako kráľovná a nič ju nemuselo trápiť. Začula zvonenie pri dverách. Rýchlo zbehla dole schodami a chcela otvoriť. Sluha ju však predbehol.
Vo dverách stáli deti. Deti, ktoré sa jej kedysi posmievali za jej chudobu. Mirabell sa žiarivo usmiala. Vždy túžila kamarátiť sa s týmito deťmi. Nevedela prečo. Ale tak, či tak, teraz sa s nimi už kamarátiť musela. Bohaté deti sa hrajú s bohatými,
chudobné s chudobnými. Vždy to tak bolo a existovalo len málo výnimiek. Bohatí rodičia totiž väčšinou nechceli, aby sa ich deti stýkali s chudobnou „spodinou“.
„Ahoj, Mirabell, chceš sa s nami hrať?“ spýtalo sa plavovlasé dievča.
„Jasné. A čo sa budeme hrať?“ spýtala sa Mirabell.
„Naučíme ťa novú hru. Ale mala by si si zabehnúť po nejaké peniaze. Tá hra je o peniaze. Inak by to nebolo zaujímavé. O cukríky hrajú len chudobné, blbé decká a to my nie sme, nie?“ povedal ryšavý chlapec.
„Dobre, poďte dnu a chvíľu tu počkajte.“ povedala Mirabell a rozhodla sa zájsť za mamou. Tá jej určite nejaké peniaze dá.
„Čože? No to určite, Mirabell! Sme bohatí, ale rozhadzovať na tvoje hlúpe detské hry nebudem!“ povedala rozhodne matka.
„A všetky tie vázy a šaty, to nie je rozhadzovanie?“ bránila sa Mirabell.
„Niekedy si taká hlúpa! Už sa o tom nemiemim rozprávať. Nemám čas, idem si vyskúšať tie šaty zo španielska.“ povedala mama a vypochodovala z izby.
Mirabell to nahnevalo, ale zároveň rozosmutnilo. Ešte nikdy sa s mamou nepohádala. Smútok však v Mirabell trval len stotinku sekundy. Zachvíľu vyhral hnev a pomsta. Mirabell si všimla peňaženku na maminej posteli.
„Určite si to nevšimne.“ pomyslela si Mirabell a peňaženku rýchlo otvorila. Vybrala nejaké bankovky, toľko peňazí ešte jakžív nevidela a pobrala sa za novými priateľmi.
„Už sme mysleli, že si sa zľakla alebo niečo podobné.“ povedalo počerné dievča.
„Ja a zľaknúť sa? To ma veľmi nepoznáte.“ povedala Mirabell a spolu s ostatnými deťmi vyšla von. Onedlho ju deti doviedli na rozľahlú lúku. Sadli si doprostred a hra sa mohla začať.