Rozhovor dvoch kamarátiek o nešťastnej láske tej druhej…
Čo ťa trápi, čo ťa súži,
sú to opäť, zas tí muži?
Áno, opäť sú to oni,
keď pomyslím, hlas sa zlomí.
Povedz, drahá, povedz mi už,
ktorýže to, ktorý to muž?
Poznáš ty ho veľmi dobre,
o tú priazeň takmer žobrem!
Jeho oči privolávam,
ducha lásky vyvolávam.
Chladný je on ku mne však,
prelietavý ako vták.
Srdce jeho láskou horí,
mňa však týmto iba morí.
Obzerá sa vľavo vpravo,
vidí krások húfy,
ja som preňho veľmi málo,
nevie, že ho ľúbim.
Úsmev hádžem, jeden, druhý,
ukazujem krásne zuby,
hodím očkom, hodím vlasmi,
och, aký je len krásny!
Jeho úsmev, jeho tvár,
zaženie aj čierny chmár.
Moja drahá znie to krásne,
dali by sa písať básne!
Má to háčik, drahá moja,
oči skrývam do závoja,
slzy skryté zostanú,
kým časy lepšie nastanú.
Moja drahá, netráp sa,
dávaš lásku slepému!
Moja drahá, netráp sa,
mužovi tak vzletnému!
Hľadá lásku, sveta krásku,
dáva si on lásky masku.
Priateľka si moja drahá,
ako vravieť, trochu váham.
Zabudni naň a to hneď,
svoje srdce rýchlo veď,
dáš ho predsa inému,
budúcemu milému.
Tento si ťa nezaslúži,
nech ho smútok večne súži!
Nedocenil to čo mal,
premárnil on lásky dar!
Odvráť oči, srdce zavri,
už len rukou nad tým mávni.
Ďakujem ti, milá moja,
rozjasnila si mi zrak,
je už koniec toho boja,
je to ono, je to znak.