Aj toto sa vám môže stať pred bránami hradu!
Dnes, 2.4.2007 som sa stala obeťou nepríjemného žartu. Neviem presného páchateľa, ale považujem za potrebné vám o ňom porozprávať. Pre prípad, že by si aj z vás chcel urobiť obeť.
Ako som už začala dnes, asi okolo 19:30 som skoro odpadla pred bránou školy.
Práve som sa vracala z výletu v jednom nemenovanom mudlovskom štáte. Po krátkej návšteve mojej mudlovskej rodiny som sa opäť vracala do svojho milovaného hradu k svojej drahej Zmijozelskej rodine. Načiahla som sa rukou za kľučkou. Zrazu však niečo zašepkalo: „Nesprávne…“ a tajomná sila ma odhodila asi meter dozadu. Čo to má znamenať? Som predsa študentkou tejto školy. Ktorá sila si dovoľuje ma nevpustiť dnu? Skúsila som sa do školy dostať zo všetkých strán. Všade ma však odhodila tajomná sila so slovami: „Nesprávne…“
Naozaj vám toto neprajem. Cez okno som nakukla dnu. Videla som obrovské množstvo študentov. Niektorí sedeli vo Veľkej Sieni a živo debatovali. V rohu sa dievčatá rozprávali o novom oblečení, ktoré si zakúpili na Priečnej ulici. Na kolenách si jeden študent vypracovával domácu úlohu. A ja? Ja som bola pred hradom. Sama. Mohla som len tíško pozerať a uvažovať. Čo bude so mnou? Prečo sa nemôžem dostať dnu? Je so mnou koniec? Už nikdy nevstúpim na pôdu hradu a zostanem vydedená? Bola som v panickom strachu. Začala som sa rýchlo prechádzať okolo hradu. Nemohla som sa zastaviť. Jedinou mojou myšlienkou bol smútok a strach. Ako sa to všetko vyrieši? V hrade nebol zjavne nijaký problém. Problém bol so mnou. Ale nechápala som v čom. Ešte pár krát som sa pokúsila vstúpiť do hradu. Okrem hlasu „Nesprávne…“ som vo vzduchu zazrela dve modré, desivo modré oči.
Strach ma ovládol a začala som kričať. Kričala som slová zúfalstva a strachu. Nikto mi však neodpovedal. Čakala som na odpoveď, ktorá neprichádzala. Keďže som povaha rozhodná a nedokážem nečinne sedieť, rozhodla som sa, že dlhšie nebudem čakať. Niečo podniknem. Ale čo?
Vyčarovala som si stoličku a sadla som si pred bránu hradu. Rozmýšľala som. Tradičným spôsobom sa do hradu nedostanem. Musím požiadať o pomoc niekoho, kto mi naozaj pomôže. Rýchlo pomôže. Spomenula som si na nápis, ktorý som kdesi videla:
„Pri problémoch so vstupom do hradu kontaktujte sovou škriatka Tomiho.“
Vybrala som teda brko a pergamen a napísala svoj problém. Zavolala som svoju externú sovu a list zaslala. Čakala som asi päť minút a moja sova sa vrátila s odpoveďou. Tomi mi napísal tajomné zaklínadlo, ktoré mám vyskúšať pred bránou hradu. S odhodlaním a vierou v srdci som zaklínadlo vyskúšala.
Bohužiaľ. Opäť sa ozval ten tajomný hlas a bariéra ma nevpustila ďalej. Bola som sklamaná a ešte väčšmi vystrašená. Posledná nádej – Tomi zlyhal. Potom som si však spomenula na jeden podobný prípad, ktorý sa na našej škole udial. Žiačka mala podobný problém a taktiež jej Tomiho zaklínadlo nepomohlo. Táto nemenovaná študentka sa rozhodla prespať pred bránou školy a keď ráno Tomiho kúzlo vyskúšala, do hradu sa dostala. Rozhodla som sa teda chvíľku počkať.
Za chvíľu mi došla trpezlivosť a už som to nemohla vydržať. Povedala som si – teraz alebo nikdy! Vyriekla som znovu Tomiho zaklínadlo…
Podarilo sa! Opäť som prekročila bránu mojej milovanej školy. Naplnila ma radosť. Čo by som robila, ak by sa to nepodarilo? Neviem. Momentálne som rada, že to dopadlo dobre. Opäť som v škole a neviem vám vysvetliť prečo ma brána nechcela vpustiť. Opäť tu máme príbeh so šťastným koncom. Zazvonil zvonec a rozprávky…
Na záver chcem upozorniť, že príbeh sa zakladá na skutočnej udalosti a preto si dávajte na tajomnú bariéru pozor. A vždy si spomeňte na škriatka Tomiho!