Druhá časť dobrodružstva chlapca Johna…
John rýchlo prebehol celý článok očami:
Výnimočná kartička už spoznala svojho majiteľa…
Stal sa ním Andrew Preston, obyvateľ školy čar a kúziel Hogwarts. Práve táto čarodejnícka škola kúpila takmer polovicu všetkých predaných balíčkov. Andrewovi gratulujeme!
Redakcia Denného Proroka
„Andrew Preston? To je ten Chrabromilčan. Taký hlupák a našiel žabku? Hlúpi majú šťastie!“ pomyslel si John nahnevane. Bola to pravda. Andrew nebol práve najšikovnejší. Každú chvíľu niečo poplietol alebo zabudol. Každú chvíľu mal nejaký problém.
John sklesnuto odišiel na veštenie. Stále mu v hlave vŕtal Andrew.
Zabočil za roh a začul nejaké hlasy.
„No tak, kde ju máš? Ihneď nám to povedz, inak dostaneš!“ hovoril nahnevane nejaký hlas.
„Nemôžem vám to povedať. Potrebujem ju!“ odpovedal druhý hlas.
„Okamžite to vyklop! Chceš dostať nakladačku?“ ozval sa tretí hlas.
„Nnnie!“ odpovedal zase druhý hlas.
„Rictusempra!“ skríkol tretí hlas.
John počul zvuk padajúceho tela. Vyšiel spoza rohu.
Andrew ležal na zemi a nad ním sa skláňali dvaja chlapci. John Andrewovi závidel, ale bol to v podstate chudák. John namieril na oboch chlapcov a skríkol: „Expeliarmus!“
Obidvom vyleteli prútiky a hodilo ich dozadu.
„Nechajte ho, bežte!“ skríkol na chlapcov.
Obidvaja boli mladší ako John a utiekli. Andrew bol v hroznom stave. Bol krvavý a dotlčený.
„Poď, ideme na nemocničné krídlo!“ povedal John.
„Dobre, ďakujem ti!“ povedal Andrew a John bol rád, že to urobil.
„Chceli tú kartičku, že?“ spýtal sa John.
„Áno, ale ja už ju nechcem.“ zašepkal Andrew.
„Prečo? Môžeš ju výhodne predať!“ zvolal John, prekvapený svojimi slovami.
„Nie. Chcel som, ale ako si práve videl, je to príliš nebezpečné. Tá kartička ma zabije. Neviem sa dobre brániť. Neviem čo s tou kartou urobím, ale nenechám si ju…“ dokončil Andrew.
John chcel ešte niečo povedať, ale už boli v nemocničnom krídle. Rozlúčili sa. John sa rozhodol, že Andrewa zajtra navštívi znova. Chcel mu niečo navrhnúť.
Na druhý deň sa v Dennom Prorokovi objavil článok o Andrewovi. John ho však nečítal. Vedel presne, ako sa to stalo. Po škole opäť zašiel do nemocničného krídla.
„Ahoj, John!“
„Ahoj, Andrew! Ako sa máš?“
„Nie veľmi dobre. Stále som ubolený. Už tú kartičku naozaj nechcem. Dnes sa sem pokúšali prepašovať dvaja žiaci. Chceli zo mňa vymlátiť kde je tá kartička. Ale Pomfritka ich zastavila. Vlastne sa ťa chcem niečo spýtať.“ Andrew pozrel na Johna. „Nechceš tú kartičku? Koniec koncov, zachránil si ma a ja ju nechcem.“ povedal Andrew.
„Dal by si mi najcennejšiu kartičku na svete len tak?“ neveril John.
„Bohužiaľ to „len tak“ nebude. Je v tom háčik. Kartičku som schoval v hrade. Chcel som ju vybrať, až keď bude po tom ošiale. Som zábudlivý a stopercentne by som zabudol, kde som ju schoval. Napísal som si teda na pergamen indície, pomocou ktorých ju nájdem, až to budem potrebovať. Dám ti indície a ty nájdeš kartičku.“
„Ty si naozaj nepamätáš kde si ju dal?“ neveriacky sa opýtal John.
„Naozaj nie. Je to so mnou dosť zlé. Tu máš prvú indíciu. Ostatné nájdeš, keď rozlúštiš prvú. Neviem koľko je tých indícií, zabudol som.“ Andrew podal Johnovi pergamen.
„Ak kartičku nájdeš, je tvoja.“ povedal napokon.
John otvoril pergamen.
Stálo na ňom:
1. indícia – „Keď pôjdeš meniť malé veci na iné, zbadáš vlajku, ktorá patrí rodine. Táto rodina však nie je pravá, na začiatku bola daná. Tam hľadaj a nájdeš…“
KONIEC 2. DIELU