Strašidelný príbeh o mladučkej Anny. Na túto noc zrejme nikdy nezabudne…
Ak nemáte radi strašidelné príbehy, radšej nečítajte.
Anny sa práve vracala z oslavy svojej najlepšej kamarátky. Bolo jedenásť hodín a v lete by zaiste ešte vonku bolo bezpečné šero, ale keďže bola zima, vonku už panovala hlboká, temná tma. Bol december, týždeň pred Vianocami s stmievalo sa naozaj veľmi zavčasu.
Anny sa triasla. Bola neskutočná zima. Možno bude v noci snežiť. Anny pridala do kroku. Chcela sa čo najrýchlejšie dostať na zástavku autobusu. Naozaj sa jej nepáčila tma, ktorá ju obklopovala. Nevidela takmer nič. Raz za čas prešla okolo pouličnej lampy, ktorá aspoň trochu osvetľovala studený chodník. Anny našťastie svetlo nepotrebovala. Vedela presne kam má ísť, trafila by aj so zaviazanými očami. So Stellou sú najlepšie kamarátky už od detstva a strávila u nej veľa času. Už nekonečne veľa rás od nej cestovala domov. Je však pravda, že ešte nikdy nešla tak neskoro. Oslava narodenín sa trošku predĺžila. Anny neplánovala odísť tak neskoro. Oslava však bola taká dobrá, že Anny jednoducho nemohla odísť. Aj keby chcela, nemohla. Stella bola jej najlepšia kamoška a chcela tento deň prežiť s ňou. Mame povedala, že pôjde taxíkom. Pôvodne to tak aj plánovala. Keď však nazrela do peňaženky našla len zopár mincí. Na cestu domov taxíkom v takúto hodinu by to určite nestačilo. Musela ísť teda po svojich.
Čakala ju nepríjemná a v túto hodinu aj veľmi temná ulička. Musela ňou prejsť. Vykročila čo najrýchlejším krokom. Chcela bežať, ale niečo jej pútalo nohy k zemi. Možno chcela ísť čo najtichšie, aby nevzbudila pozornosť kadejakých tulákov, ktorý sa mohli v uličke zaiste ukrývať. Preto išla len rýchlym krokom. Zrazu začula za sebou akýsi hrmot. Niečo spadlo, alebo… Fantázia sa jej rozprúdila ako vodný vír. Rozhodla sa radšej zvuk ignorovať. Bála sa toho čo by zbadala ak by sa otočila. Radšej teda zrýchlila krok. Srdce jej išlo vyskočiť z hrude. Naozaj sa začínala báť. Videla koniec ulice a svetlo pouličnej lampy. Ešte však musela pár metrov prejsť. Zrazu začula za sebou chrčanie. Chrčanie starého muža. Nie však dostatočne starého na to, aby jej nedokázal ublížiť. Anny sa rozhodla. Bude bežať a je jej jedno čo to spôsobí.
Chcela sa rozbehnúť, no nestihla. Za rameno ju chytila kostnatá ruka a do hlavy sa jej vryl hrubý, chrapľavý hlas.
„Poď so mnou. Musíš…“
Anny nedokázala odpovedať. Snažila sa ruke vytrhnúť. Zrazu však zistila, že chlap ju už drží celú. Nedokázala sa vyslobodiť. Ak ju niekto nenájde…
„Nechajte ma, dám vám mobil, peňaženku…“ šepkala vystrašene Anny. Hlas sa jej triasol a zaznievala v ňom hystéria.
„Nepotrebujem peniaze.“ zachrapčal hlas.
Anny už myslela na smrť. Začali ju prepadať mdloby. Vedela, že ak sa rýchlo niečo nestane, je s ňou koniec. Po lícach jej začali stekať slzy a začala neznámeho prosiť. Už však nevládala. Bola jej zima a strach ju úplne ochromil.
Zrazu však pocítila, že tlak rúk povolil. Anny sa už nedokázala udržať na nohách a bola by spadla na zem, keby ju nezachytili iné ruky. Tieto boli jemnejšie, ale napriek tomu ju držali pevne.
Začalo sa jej rozjasňovať. Zbadala mladého muža. Netušila ako sa toho starca zbavil. Vďačila mu však za život.
„Ďakujem, ďakujem. Zachránil ste mi život.“ Anny pozerala mužovi do očí a snažila sa dostatočne vyjadriť vďaku. Bola však slabá a otrasená. Potrebovala sa dostať domov.
„Nemohli by ste mi dať nejaké peniaze? Na taxík. Ak mi dáte telefónne číslo, určite vám ich vrátim.“
Muž neodpovedal.
„Je vám niečo? Už som v poriadku, naozaj. Som nažive.“
Muž prvýkrát prehovoril.
„A kto povedal, že ostaneš?“
Anny vykríkla najhlasnejšie ako mohla…