Pokračovanie napínavého príbehu o dievčatku Mirabell…
Mirabell svoju myšlienku nedokočnila. Pred očami sa jej zatmelo a mala pocit, že ju pohltil vodný výr. Pôsobil na ňu veľký tlka a vrážal jej do rebier. Bolelo ju to, ale nemohla nič spraviť. Bola absolútne nevládna. Dochádzal jej dych. Cítila, ako z nej duša odchádza. Nemohla sa však pohnúť. Bola uväznaná vo svojom tele, ktoré len zťažka čelilo tajomnej sile.
Mirabell sa zhlboka nadýchla. Potrebovala do pľúc nahnať čo najviac vzduchu. Nerozmýšľala nad tým čo sa stalo. Nemohla. Najprv sa musela pozbierať. Utrela si spotené čelo. Čo sa vlastne stalo?
Spomenula si na…šumivý hlas…
Kto to bol? A… čo to bolo za tlak, ktorý cítila. Veď takmer umrela.
Mirabell bola vystrašená a zmätená. Naozaj netušila čo sa stalo. Možno bola príliš dlho na slnku a dostala úpal. Alebo ochorela na nejakú nebezpečnú chorobu, ktorú sprevádzajú halucinácie?
Mirabell vstala, upriamila posledný pohľad na rieku a vstala. Zasunula ruky do vrecka potrhaných šiat aby nahmatala peniaze, ktoré vyžobrala.
Jej ruka však našla iba kúsok chleba. Nič viac. Okradli ju…
Najprv ju omámili, zbili a potom ešte aj okradli…
Mirabell si to síce nepamätala, ale bolo to jediné možné vysvetlenie tých záhadných udalostí. Ten tlak… a absolútna bezvládnosť jej tela…
Mirabell sa skoro rozplakala. Dnes vyžobrala na chlieb z ktorého by prežili dva dni. Čo budú bez tých peňazí robiť? A potom sa to stalo. Mirabell začali po nose stekať slzy. Úplne prepadla svojmu smútku a sebaľútosti. Plakala celú hodinu… Ubúdalo jej síl a napokon už nevládala ani plakať. Zaspala pri rieke a spala tam až do rána.
Ráno sa hrozivo strhla zo spánku. Snívalo sa jej, že kráča po skalnom útese a zrazu, zrazu sa pošmykla a padala hlboko do tmy. Nedopadla. Otvorila oči. Opäť jej chvíľu trvalo kým si na všetko spomenula. Pozrela na rieku. Chcela bežať. Bežať preč. Tá rieka ju tu stále drží. Musí sa vymaniť z jej pôsobenia. Mirabell teda vstala, bežala a neotáčala sa. Vedela, že ak by to urobila, zase by skončila pri rieke. A ktovie, možno by pri nej nešťastná zostarla a umrela. O tejto rieke vždy kolovali tajomné legendy a Mirabell nechcela byť súčasťou jednej z nich. Cestou domov si Mirabell začala v hlave takúto legendu vytvárať. Bola v tom nešťastná láska a krutý Pán Jazera. Mirabell si povedala, že až bude mať chvíľku času, napíše ju. Možno sa jej potom podarí na nej niečo zarobiť. Miesto tých peňazí, ktoré jej dnes ukradli.
„Ach, ako len sa pozriem matke do očí? Odchádzala som s tým, že zoženiem peniaze, bola som preč dlhšie ako zvyčajne a nenesiem domov nič…“ pomyslela si Mirabell.
„Nejako to mame vysvetlím…“
Mirabell prišla domov, otvorila dvere a nasadila smutný pohľad.
„Mami? Kde si?“
zavolala. V dome bolo neobyčajné ticho.
„Áno, presne tie. Ale chcem ich z Paríža, nie z Londýna…“ počula Mirabell nejaký hlas. Matkin hlas.
„A to posteľné prádlo…poprosím len to najlepšie! Dúfam, že si to píšete, Agnes! Ak nie, môžem vás hneď prepustiť…“
Mirabell neverila svojim ušiam. O čom to matka hovorí?
Posteľné prádlo, Paríž, Londýn?
„Mami, čo sa deje?“ povedala Mirabell, keď konečne zazrela matku.
„Ach, zlatko, teraz nemôžem… počkaj… pokrčila si si tie nádherné rukávy…“ povedala Mirabellina matka a začala Mirabell naprávať šaty.
„Aké rukávy? Veď mám predsa otrhané šaty…bez rukávov…“ pomyslela si Mirabell.
Zrazu však na stene zazrela zrkadlo…
Na sebe mala šaty, aké nemajú ani tie najbohatšie deti v meste…
Mirabell zhíkla…
KONIEC 2. DIELU