Troška som sa rozhnevala a vznikla báseň. Všetko zlé je na niečo dobré
Vznietil sa vo mne rýchlo a zaraz,
na moje srdce tupy to náraz.
Opantal ma celučičkú celú,
nepekné myšlienky na povrch sa derú.
Slovo, slovo veľkú moc má,
šťastie a či smútok ti dá?
Ľahko však spôsobí aj hnev,
zo srnky stal sa naraz lev.
Horím jasným plameňom,
to ja, ja som tým levom,
hnev zo mňa trýska,
samota je mi naraz blízka.
Chcem byť s ním sama,
skrotiť ho, utíšiť,
som červená dáma,
nerada padám do výšin.
Pomaly plameň ustáva,
unavil sa, dohorí?
Opäť vlaje mieru zástava,
mier a zeleň pohorí.
Nechala som sa strhnúť,
ovládnuť ako bábka,
bola som schopná zo skál sa vrhnúť,
vyletieť ako z fľaše zátka.
A ktože to zavinil, ktoré dielo skazy?
Bolo to azda niečo, z čoho dušu mrazí?
Bolo to slovo, obyčajný zvuk,
ktoré v mojej mysli spôsobilo hluk.
Ustalo to, čas to zahojil,
utíšil plameň v jemnom závoji.
V závoji zmietaná duša bola hnevom,
hnev bol pre ňu zrazu nebom.
Nabudúce, keď hnev opäť zavíta,
prikrývkou pokoja chcem byť prikrytá.
Neovládne ma zas…