Pokračovanie príbehu Mirabell…
Mirabell pochopila spôsob hry veľmi rýchlo. A veľmi rýchlo aj rozpoznala, že väčšinu hry jej noví priatelia podvádzajú. Mirabell si to však nechala pre seba. Nedala na sebe nič rozpoznať. Zachvíľu však vďaka tomu prišla o všetky peniaze, ktoré ukradla matke. Ale nezáležalo jej na tom. Hlavné je, že sú s ňou jej noví priatelia spokojní.
„Ja už asi pôjdem. Aj tak už nemám žiadne peniaze.“ povedala Mirabell a zdvihla sa zo zeme.
„Dobre, ale zajtra sa musíme zase stretnúť. Niečo sa opäť spolu zahráme. Mohla by si dovtedy zohnať ďalšie peniaze.“ povedal Mike.
„Jasné, tak sa majte.“ zamávala Mirabell a vybrala sa cestičkou späť domov.
O dvadsať minút už bola len pár krokov od vchodových dverí. Cez otvorené okno videla mamu ako pobieha po dome. A začula aj niečo iné. Plač. Asi nejaký jej súrodenec.
„Kto ťa má stále počúvať? Buď už ticho!“ zvrieskla Mirabellina matka a sadla si na pripravené kreslo.
„Asi je hladná.“ hlesla Mirabell.
„Ach, Mirabell.“, prehovorila matka a až teraz si všimla, že je Mirabell vôbec v miestnosti, „A ja za to môžem? Veď jedla pred piatimi hodinami. Nemusíme tie deti prekrmovať. Budú ako nenažrané prasce!“ kruto sa pousmiava na vlastnom vtipe.
„Ale si jej matka! Musíš ju nakŕmiť.“ zvýšila hlas Mirabell.
„Ak nevidíš, Andrea mi práve pripravuje účes. Stavellovci ma pozvali na večeru a ja chcem vyzerať perektne. Ešte nikdy som u nich nebola. Som zvedavá či majú drahšie koberce ako my…“, rapotala Hellen a na ústach jej pohrával mierny úsmev, „Budú tam aj Trackenovci, Mellerovci a Fawkerovci!“
„To sú tie ženské, ktoré si kedysi nenávidela?“ ostro vyriekla Mirabell.
„Ty máš čo hovoriť! A tie decká čo tu dnes boli? Neboli ste kedysi nepriateľmi na život a na smrť?“ vrátila jej to Hellen.
„Ale to je niečo celkom iné…“ šepla si Mirabell pre seba.
Ale náhle sa nad tým zamyslela. Odkedy sú bohatí odvšadiaľ sa vynorilo veľa nových priateľov. Je to naozaj skutočné…
Nedokončila myšlienku. Opäť zaznel Sallyn plač.
Mirabell ju opatrne zdvihla.
„Poď, niečo ti dám. Mama nemá čas.“ povedala smutne Mirabell. Sally však smutná nebola. Pochopila, že jedlo sa blíži a všetko bolo zase v poriadku.
Ubehli dva mesiace. Mirabell sa skoro každý deň hrala s novými priateľmi. Jej matka denne chodievala na čajové stretnutia s klebetami z prvej ruky, na večierky, plesy a doma bývala len veľmi málo. A keď aj bola doma, na deti nemala čas. Musela oddychovať a pripravovať sa na nové spoločenské akcie. Mirabell sa teda snažila deťom venovať. Nemala síce veľa času, ale naprike tomu sa snažila im dať aspoň trochu lásky. Jedného dňa sa rozhodla, že ich všetky zoberie na predobedňajšiu vychádzku.
„Sally, Trevor, Lucas…“ volala na súrodencov, ktorí sa k nej pomaly plazili po štyroch, či po dvoch.
„Ideme von. Kam chcete ísť?“ opýtala sa.
Keďže bol teplý, letný deň, najstaršá Trevor odpovedal.
„K lieke!“
„K rieke?“ uistila sa Mirabell.
„Ado.“ odpovedal Trevor.
A tak sa vybrali k rieke.
Mirabell si ľahla na trávu a snažila sa nezaspať a dohliadať na deti. Súrodenci sa okolo nej náhaňali a vymýšľali si vlastné zábavky.
Mirabell sa do nosa dostala zvláštna, omamná vôňa. Otvorila oči. Mala ich otvorené pridlho. Mala pocit, že viečka jej náhle oťaželi. Akoby ju niekto zhypnotizoval. Nevedela udržať oči otvorené.
„Nuž čo! Čo sa stane, keď si na pár minút zdriemnem?“ pomyslela si Mirabell, ale nemala celkom jasný úsudok. Únava jej zatemnila myseľ a ona hlboko zaspala.
„Pomóc…“
„Millabell! Millabell! Hole! Vstaň! Sally!“
Hlasy sa predierali k Mirabell len veľmi pomaly. Vnímala ich, ale len ťažko chápala ich zmysel. Nakoniec pocítila bolesť s musela sa zobudiť.
Trevor do nej búchala maličkou pestičkou.
„Čo? Kde? Koľko? Zaspala som?“ súkala zo seba rozospatá Mirabell.
„Sally!“ povedal Trevor a ukazoval prstom k rieke.
Mirabell ochromil strach, vytušila v Trevorových očiach nebezpečenstvo a s nevôľou obrátila pohlad k rieke.
Zbadala Sally.
Hlavička jej trčala z vody, ale čoraz častejšie ju mala skoro úplne ponorenú si studenej vody hučiacej rieky. Hrabala ručičkami a čosi nezrozumiteľne bľabotala.
„Ach, bože!“ zakričala Mirabell a rozbehla sa k rieke. Natiahla ruku a zachytila Sallyne prsty. Tá sa ich chytila, ale prsty sa jej vyšmykli. Mirabell sa posunulula bližšie k rieke a opäť natiahla ruku. Bolo to riskantné. Mohla veľmi ľahko skĺznuť do rieky. Ale Mirabell na to nemyslela. Musela zachrániť sestru. Sally tentokrát ruku chytila. A začala sa po nej z celej sily škriabať k brehu.
„Sally, počkaj, stiahneš ma. Nevrť sa! Vytiahnem ťa. Len sa chvíľu nehýb.“ zúfalo sa snažila prekričať rieku Mirabell.
Sally však nepočúvala. Chcela len výjsť z tej studenej vody, ktorá ju topila.
Mirabell pocítila ako jej studená voda obliala celé telo. Sally ju naozaj stiahla do vody…
Mirabell upriamila oči k nebu a zbadala Mike, Lucy, Marry a ostatné deti. Jej noví priatelia.
„Pomôc, Marry! Tu, v rieke!“ kričala najhlasnejšie ako mohla.
Pomohlo to. Deti k nej okamžite obrátili zrak. Mirabell sa uľavilo. je zachránená. Je ich asi dvadsať. Určite ju vytiahnu. Aj Sally.
Deti sa na ňu zahľadeli s hrôzou v očiach. Ale ani jedno k rieke nepodišlo. Bol to strach, ktorý im sršal z tváre?
„No tak, na čo to čakajú?!“, zúfalo si pomyslela Mirabell, „Sally to už asi dlho nevydrží.“
Marry niečo povedala ostatným. Idú ju zachrániť! Určite už plánujú ako to spravia!
Deti sa však náhle dali do behu. Mirabell si pomyslela, že možno zoženú pomoc. Ale deti bežali úplne opačným smerom od mesta. Bežali kamsi do lesov.
Mirabell vydýchla a hlava sa jej ponorila pod vodu…
KONIEC 4. DIELU