Moja osobná výpoveď…
Dnešný deň je iný,
kto je za to vinný?
Stalo sa to včera,
včera bol ten deň,
keď zlomila sa viera,
život zmenil sa v sen.
Asi si to priznám,
do ticha do vyznám.
Láska je na vine,
ak pravda je vo víne.
Ešte nedávno som bola chladná,
moja chôdza pokojná a ladná.
Nuž a teraz, moje myšlienky sú zvláštne,
a predsa sú niečím čarovné a krásne.
Ak by ten šíp amorov neletel,
okolo mňa by len voľne preletel,
ja by som nemala takéto útrapy,
nemal by ma kto do siete polapiť.
Je to krásne, je to aj bolestné,
občas sa vkradnú myšlienky nerestné.
Neviem či chcem a či nechcem ho ľúbiť,
našu lásku krehkú v zárodku zhubiť.
Láska je naozaj vec veľmi tajomná,
ore mňa však najmä jemnučko čarovná.
Iskierky nádeje šepkajú letu,
mňa však dosť často nepekne mätú.
Neviem či čítam z lístočkov pravdu,
a či si robím vo svete hanbu?
Či kráčam cestou vedúcou k pádu,
a či sa blížim k praskline ľadu?
Možno však nie, možno k šťastiu sa plazím,
občas do prekážky nepeknej vrazím,
nedám sa odradiť, idem ja ďalej,
jediné, čo ma poháňa, je moja nádej.
Viera v to, že všetko sa podarí,
a že snáď šťastie celú ma obalí,
a ja možno raz zakúsim pocit,
že láska viac nevzdoruje moci,
že ovládla som ju pevne,
a predsa držím ju stále len jemne…
Len na chvíľu…