Nadviazanie na prvú báseň s rovnomenným názvom…
Dnes opäť ma múti,
rozmýšľať núti.
Je to tak, ako si myslím?
Či len vzdušné zámky na papier kreslím?
Náznaky sú, vidím ich, vnímam,
so šťastným pocitom večer si líham.
No na druhý deň mračno sa pristaví,
moje srdce plaché zaraz sa zastaví.
Všetko sa rúca, všetko sa mení,
moje slnce šťastia je zrazu v tieni.
Radosť zmizla, ostali slzy,
mňa to tak všetko ukrutne mrzí.
Nebol to posledný, nebol to prvý,
moje srdce však chvením sa mrví.
A zrazu, zmena, otočil sa svet,
moje srdce zase búši, krása sťa kvet!
Šťastím je plné, všetko je iné,
telo je citmi úplne divé.
Neobsedím, skáčem,
od radosti skoro plačem.
Všetko je skvelé, som si tým istá,
aj keď budúcnosť je stále len hmlistá.
Zajtra zase bude ma neistota pokúšať,
smútkom a nešťastím duša sa zadúšať.
Snáď sa jej vyhnem, snáď k viere sa prikloní,
a od chmúrnych ideí ďalej sa odkloní.
Moju neistotu zlomí len slovo, čin,
a neistota rozplynie sa ako dym.
Len či ma ten čin, či ma to slovo,
privedie k šťastiu dnes a či skoro?
A či naopak, k záhube dovedie…
Už zase tá neistota, kam to len povedie?!