Na trošku vážnejšiu tému…
Stojím tam pri strome poznania,
v hlave mi hučia všetky tie vyznania,
sľuby a záruky, že toto nespravím,
chyby minulé určite napravím.
A hľa, had ku mne prišiel,
na strom poznania vysoko vyšiel.
Jablká červené na mňa sa smejú,
túžbu po nich do srdca vlejú.
Had syčí, vnímam to jasne,
všetko to vyzerá nádherne krásne.
Sľuby už miznú, jemne sa trhajú,
anjeli z neba na mňa volajú.
Snažia sa zastaviť pád ktorý nastane,
nech chuť na jablká zaraz už prestane.
Ja som však hluchá, vôňa ma mámi,
čo mi to jablko, čo len to dá mi?
Bude to šťastie, láska a pokoj?
Alebo sila železných okov?
Budem sa zmietať v zle a trápení,
obaja budeme v krvi už lapení.
Vrátiť to nepôjde, pokus len jediný,
a ľalie kvet už viac nebude nevinný,
sčervenel a bielym sa späť nestane,
aj keď chuť jabĺk navždy už ostane.
Cítiť ju budem do konca života,
nastane pokoj či ničivá ničota?
Had syčí,
Do uši kričí,
Srdce mi ničí
Celkom ma zničí…