Letitia te Tiba: Chýba mi tu viac "nedokonalého"

Každý určitě zná žlutou kolejní ředitelku madam Leti (celým jménem Letitia te Tiba). Žije na našem hradě už velmi dlouho, a proto bych vám ji chtěla aspoň malilinko přiblížit.

Dobrý den paní profesorko.

Dobrý deň. 🙂

Pampeliškový čaj pro Letitia te Tiba

Ďakujem Rosmerta 🙂 – vezme si čaj a tiež sa usmeje na slečnu –

Mohu začít? Pokusím se to moc neprotáhnout.

Nech sa páči. 🙂 – usmeje sa a usrkne z čaju –

Takže – dramaticky se odmlčí – První otázka – pamatujete si ještě, jak jste se dostala sem, na školu?

– usmeje sa pri tej spomienke – Oh, áno, pamätám si to veľmi dobre. Bola som plná vzrušenia a zo všetkého patrične nadšená… 🙂
Škola nebola ešte ani zďaleka dobudovaná. Väčšina, alebo skôr takmer nič z toho, čo vám teraz pripadá samozrejmé sme tu ešte nemali. Ale aj tak mi pripadala obrovská a veľkolepá.

A co Vaše patronka? Byla dobrá?

Jej, v tých časoch ešte patrónovanie nefungovalo. Ani by nám nemal kto robiť patrónov, boli sme celkom prví študenti na tejto škole. Všetko tu bolo celkom nové, dokonca ani učebne neboli ešte celkom dokončené.

Aha. – pokýve hlavou – Pamatujete si své první předměty?

Myslíte ako študentka? Môj prvý predmet bolo štúdium muklov u profesorky Sefrenie z Ylary. Okrem toho som v prvom ročníku študovala mudlovskú psychológiu a latinu. – znovu sa trochu zasní, ako sa ponára do spomienok –

Ano, tak jsem to myslela – usměje se – Kolik let jste zde pobývala jako studentka a kolik už trávíte ve fialovém hábitu?

– preberie sa zo zadumania a rýchlo odpovedá – Študentkou som tu bola jediný rok, aj to nie celý. Potom prišli nešťastné novembrové udalosti (pripomíname si ich ako deň zúfalstva, prvý a druhý deň smútku a ohnivý deň) a bolo treba nových profesorov. Tak som prijala ponuku a začala som učiť.
Takže učím už… – zamyslí sa – …veľa rokov. Od decembra 2005, spočítajte si to sama. – povzbudivo sa na slečnu usmeje –

To znamená, že už třináctým školním rokem, pokud dobře počítám. – usilovně přemýšlí – Tak to bylo velmi rychlé. Zbyli poté taky nějací studenti? – pousměje se s otázkou v očích –

Určite áno. Do profesorského stavu nás prešlo len niekoľko: ja, kolegyňa Angela Grey, Raven Maris a Nekro ešte o čosi skôr. Teraz si nespomínam, či aj niekto ďalší…
Navyše bola čoskoro otvorená nová registrácia, takže sme stavy študentov čoskoro zase doplnili. 🙂

Učíte stále stejné předměty, nebo jste je v průběhu let měnila?

Spočiatku som učila len fortunaciu a kouzelnickou tvorivost.
Vlastne s tvorivosťou som začala vo forme seminárov, až neskôr som si uvedomila, že by bolo lepšie urobiť z nej riadny predmet…. No a neskôr k tomu pribudlo barvokouzlení a ešte neskôr čarotvorenie.
Je pravda, že niektoré predmety už dlhší čas neučím. Ani neviem, či sa k nim niekedy vrátim… Teraz sa sústredím na fortunaciu a čarotvorenie. Uvidíme, čo bude ďalej.

Také jsem o těchto předmětech uvažovala, ale už mi nevyšly peníze a teď už mám předmětů dost. Je nějaký obor, který si celý život přejete studovat, ale Váš sen se stále nesplnil, třeba i v mudlovském světě?

Vždy ma lákala história Hogwarts. A tiež bylinky. A bolo mi ľúto, že som nemohla ďalej študovať muklov, keď som sa stala profesorkou. Ale tieto sny som si splnila aspoň vo forme skúšky CKU.
Aj mudlovská psychológia ma hodne zaujímala, dokonca som tento predmet po novembrových udalostiach prevzala, ale kvôli určitým okolnostiam bol nakoniec zrušený. To mi bolo ľúto.

Možná se zase někdy obnoví. Tím se dostáváme k samotné škole. Vyvíjí se podle Vás k lepšímu? Je tu něco, co by se dle Vašeho názoru mělo zásadně změnit?

Na to je ťažké odpovedať. Rozhodne sa vyvíja. A vyvíja sa podľa toho akú ju chceme mať a akí sme my – študenti, profesori, všetci, kto tu žijeme. Táto škola sa stáva čím ďalej viac prepracovanou a skoro až profesionálnou. Na jednej strane je to dobre. Ale trochu tej neorganizovanosti, živelnosti a neusporiadanosti mi tu začína chýbať. 🙂

Čím ďalej viac sa dbá na kvalitu (výkladov, Du, súťaží) a na výkon. A to ma trochu mrzí. Akoby sa človek hodnotil podľa počtu súťaží, predmetov, bodov, magíkov, rádov… Niekedy mám skoro pocit, že už nie sme ochotní niečo robiť len tak, pre radosť, alebo jednoducho preto, aby sme spolu niečo robili. Trochu sa tým naháňaním za bodmi a výkonom cítim ochudobnená o jednoduchý ľudský život.

Možno by to chcelo trochu zvoľniť, prestať veci tak riešiť, neupínať sa toľko na „spravodlivosť“ a dopriať si viac slobody. Vo všetkom, vo vyjadrení, tvorbe, hodnotení… Chýba mi tu v poslednom čase viac subjektívneho a „nedokonalého“.

A viac ľudského kontaktu. Napríklad v ošetrovni: prechladnutý študent vbehne dnu, nepozdraví, ani si nevšimne, či je tam niekto ešte okrem neho, len rýchlo odpočíta niekoľko nádychov a zase uteká preč. Je to škoda, nemyslíte? Aj tu by sme sa mohli stretnúť, porozprávať, možno je na posteli v rohu niekto dlhodobo chorý a dobre by mu padlo pár slov…

Asi je pravda, co říkáte. Já tu ještě nejsem příliš rozkoukaná, ale do ošetřovny už jsem byla nucena zavítat.

To je pravda, vy ste ešte maličká prváčka, – usmeje sa na ňu – určite to vnímate celkom inak. 🙂

Budem musieť na chvíľku odísť, tak sa ospravedlňujem.
Dovidenia… – odchádza –

Samozřejmě, už Vás tu zdržuji dlouho… – začervená se – Nashledanou.

Ciline Flameová