Ukončenie štvordielneho príbehu o chlapcovi Johnovi…
Keď John upriamil oči na stranu 59, spočiatku nič nevidel. Až keď sa zahľadel bližšie objavil na strane 59 slová, ktoré boli slabo podčiarknuté ceruzkou. Išiel od hora dole a čítal podčiarknuté slová. Za chvíľu sa mu vytvorila posledná indícia:
Kartička je v krajine,
vo Farebnej Vidine.
Odstráň ho a pozri tam,
nie je to len očný klam.
Je to kartička…
John sa potešil. Indícia nie je taká ťažká. Síce niektorým veciam nechápal, ale indícia bola krátka a stručná. Po prvom prečítaní sa mu do hlavu nahrnuli otázky. V akej krajine? Odstráň HO? Prečo ho? Krajina je predsa ženského rodu. Žeby sa Andrew pomýlil? V akej krajine môže byť kartička TU na hrade? Na hrade predsa nie je žiadna krajina. Farebná Vidina s veľkými písmenami. Určite je to názov. Ale čoho? Krajiny?
Otázok bolo nespočetné množstvo. John sa však netrápil. Zaspieval si: „Relax, take it easy“ a sebavedomo vykročil z knižnice.
Určite kartičku nájde. Nevedel ako, ale vedel, že mu niečo vnukne nápad. Náhoda si ho nájde a ukáže mu cestu.
Prvá stopa naozaj prišla. Na hodine Dejín Mágie im profesor Binns rozprával o umení a slávnych čarodejníckych umelcoch dávnych dôb, ale aj súčasnosti.
John najprv nič nepostrehol, ale napokon ho jeden názov obrazu zaujal.
„Stelers namaľoval obrazy ako Farebná škvrna na slnku, Mihotavé svetlo na štetci, Farby a ich videnie, Červená na plátne a Farba v mojom oku.“ monotónne diktoval profesor Binns.
Johna zaujalo slovo „farba“ a „farebné“ a hneď sa mu v mysli vynorila „Farebná vidina“. Áno, môže to byť názov obrazu. „Zrejme to bude obrázok krajiny…“ pomyslel si John a vybavil si verš: „Kartička je v krajine, vo Farebnej Vidine…“
John sa prihlásil.
„Namaľoval Stelers aj obraz s názvom Farebná Vidina?“
„Obraz Farebná Vidina je veľmi výnimočný, niektorý hovoria, že existuje a niektorý, že neexistuje a niektorý sa domnievajú, že sa nachádza v našej škole…“ mumlal profesor Binns.
„Koľko obrazov je v našej škole?“ opýtal sa John
„Okolo 130 564.“ vysypal profesor Binns.
Skvelé. Najprv to boli tisíce kníh v knižnici a teraz je to viac ako stotisíc obrazov v škole. Zrejme bude musieť začať ešte dnes.
John hneď po škole začal obzerať obrazy na školských stenách. Pri niektorých bol na kamennej stene vyrytý autor a názov, pri niektorých nie. Johnovi to išlo niekedy až neuveriteľne pomaly. Prešiel prvé poschodie a bol už večer. Takto pokračoval ešte dva týždne. Pre istotu obrazy počítal. Bol si takmer istý, že profesorove číslo 130 564 je presné. Profesor predsa učí dejiny, musí vedieť presné čísla! Keď John prešiel aj posledné poschodie napočítal 130 563 obrazov. John netušil, kde by mohol byť ten posledný a bol si takmer istý, že ten posledný bude ten správny.
Unavený sa poberal do fakultnej miestnosti a narazil na domáceho škriatka.
„Prepáč, nechcel som…“
„Nič sa nestalo.“ povedal škriatok a uklonil sa. Ruky mal zababrané od hliny.
„Čo si robil?“
„Nnnič.“ odpovedal nervózne škriatok.
John bol nesmierne zvedavý a za posledných pár dní už zažil toľko záhad, že ho fascinovali. Chcel vedieť, čo škriatok tají.
„Prosím ťa, ja to nikomu nepoviem.“ povedal John.
„No tak dobre. Poďte so mnou!“ zapišťal škriatok.
Spolu so škriatkom zliezli niekoľko schodov, asi dvadsať krát zabočili doľava, desať krát doprava, išli hore, išli dolu.
„Kam to ideme?“
„Do tajného sídla škriatkov tu na hrade. Bývame tam.“
John to typoval na pól hodinu cesty, ale napokon škriatok zastal. Otvoril malé dvierka a John sa cez ne musel preplaziť na kolenách.
„Sme tu.“ povedal škriatok.
John si prezrel prázdnu miestnosť. Pár postelí a kuchynka. Teraz tu nikto nebol.
„Čo tu teraz robíš?“ opýtal sa John priamo.
„Ja, mám úlohu. Nemôžem povedať vám čo robím.“ stále hovoril škriatok.
„No tak, ja to neprezradím. Zaviedol si ma až sem, tak mi to povedz.“ naliehal John.
Tváril sa, že ho to až tak nezaujíma, ale v skutočnosti po tom dychtil viac ako je zdravé.
„Dobre teda. Ísť vy za mnou!“ povedal škriatok.
Škriatok viedol Johna do kúta miestnosti. A zrazu John zbadal kam idú. Škriatok ho viedol k obrazu. Na obraze bolo množstvo farby, ale nedalo sa odhadnúť čo tým autor myslel. Pri obraze bola veľká hnedá škvrna. Tá škvrna bola tej istej farby, ako špina na škriatkových rukách. John podišiel ku škvrne a zistil, že je to akási hlina. Vybral prútik a odstránil hlinu.
Pod hlinou bolo nápis vyrytý do steny.
„Johnatan Stelers, Farebná Vidina, okolo roku 1555.“
„Som tu a viem čo mám urobiť. Musím odstrániť obraz a pod ním bude…“ premýšľal John a silno mu búchalo srdce. Trasúcimi rukami zložil obraz zo steny.
Uvidel zabalený balíček veľkosti…áno, bola to presne tá veľkosť.
Otvoril ho…
Zbadal…
Chytil do ruky…
Výnimočnú…
čokoládovú…
žabku…
Na tvári sa mu roztiahol úsmev od ucha k uchu…
KONIEC POSLEDNÉHO DIELU