Prešla som tou cestou,
cestou pochybnou.
Bola som za hranicou trestnou,
a bola snežnou lavínou.
Túžila som po tom,
snívala som o tom.
Predstavovala si, aké to je,
a bolo to len púhe snívanie.
A sny sa zrazu skutočné stali,
a ešte väčšie čaro pre mňa mali.
Skutočnosť predčila tie najkrajšie sny,
moje nesmelé romantické výmysly.
Prišlo to po dobe, dlhšej než je treba,
no konečne, už som našla teba.
Moja túžba bola viazaná,
a moja rafinovanosť nanajvýš mazaná.
Hrala som fér, no občas aj podvodne,
správala som sa často priveľmi rozhodne.
Teraz však poviem už celkom slobodne,
že ak to nevýjde, žiaľ ma skrz prebodne.
Na jednej strane, pochybnosť odišla,
tá vytúžená chvíľa predsa už nadišla,
Dva kvety stretli sa v opojnom bozku,
obyčajnú známosť pretvoril v lásku.
To je však bohužiaľ iba môj pocit,
rozmýšľam nad tým v tej tmavej noci.
Vidieť to skrz teba, tvojím pohľadom,
brať to celé s veľkým nadhľadom.
Je smutné, že nebudem si istá
a naša láska stále bude hmlistá.
Niekde neistota zmizla,
tu sa zase zjaví,
zase ku mne prišla,
či sa mi to marí?
Nie, je tu opäť, vedľa mňa stojí,
a ja, ja úbohá, zase sa bojím,
vidím to čierne, vidím to šedé,
nič nie je farebné, všetko je bledé.
Zajtra, zajtra príde ten deň,
keď obetujem svoje šťastie preň.
Uvidí sa, neistota zmizne,
predtým však ešte zahľadí sa prísne.
Zajtra už budem neistoty zbavená,
nechcem byť dlhšie, nechcem byť klamaná.
Tak len v kúte duše veľmi si želám,
prosím ťa, nie, srdce mi nelám…
Daj nám šancu, dopraj mi šťastie,
uvidíš, ako strom šťastia rastie.
Nenechávaj ma s ňou,
s neistotou krutou,
Začal si ten lov,
možno s túžbou dutou…
Nenechávaj ma s ňou…