Po niekoľkých dňoch letu nad neznámymi krajinami sa u obyvateľov bradavického hradu pomaličky začínala prejavovať netrpezlivosť. Stále častejšie sa množili otázky typu: „Kdy už přistaneme? Mně je špatně.“ Alebo „Proč se nemůžu dostat k soutěžím a domácím úkolem?“ Uznáte, že normálni študenti sa k podobným výrokom uchýlia len v naozaj nenormálnych podmienkach.
Na stenách v umývárke Umrnčanej Uršuly najrôznejšie narážky a hádky o to ktorá kolej je najlepšia vystriedala diskusia o tom, kto má horšie príznaky oblačnej, či prenášadlovej nemoci. „Nejhorší je, že je z toho létáni špatně skřítkům. Taky jste si všimli, že oběd podezřele připomínal chuť jisté nejmenované fazolky?“
Včera večer sme však mohli konečne zaznamenať príznaky blížiaceho sa cieľa. Nielen to že pri pozornejšom pohľade z okna bolo vidieť približujúcu sa cieľovú pevninu. Dospelí obyvatelia hradu (profesori, zamestnanci i duchovia), ktorí doteraz plnili funkciu pilotov, dostali nové povinnosti. Stali sa z nich pristávací technici a navigátori. Čo na tom, že väčšina z nich vôbec netušila, čo sa od nich očakáva? Hlavné je, že čoskoro pristaneme. 🙂
A naozaj, už je to tu. Po polnoci na 23.2.2006 boli všetci v spánku premiestnení do dočasnej ubytovne na novom mieste. Hrad je momentálne v neprehľadnej mlhe, ale hneď po dôslednom ukotvení a stabilizovaní môžeme očakávať, že nám bude dovolené pokračovať v štúdiu a obdivovať nový výhľad.
Ostáva mi len vyjadriť nádej , že sa nám na novom mieste bude páčiť ešte viac ako na tom starom. 🙂