Áno, je to tak. Náš milovaný preslávny veľký mocný a vážený arcimág a riaditeľ Hogwartskej školy bol pristihnutý na kolenách. Prečo? Ako je to možné? Kto, alebo čo, ho donútilo pokľaknúť? Čítajte ďalej.
Ako iste viete, dodnes sme posielali darčeky, alebo predmety obchodu po erárnych školských sovách. Bolo to jednoduché, vybrali ste si predmet, ktorý chcete niekomu poslať, vyplnili ste formulár, v ktorom ste zaškrtli komu, prípadne pripojili lístok s venovaním, či poznámkou a všetko ste odovzdali školskému škriatkovi, ktorý sa už o všetko postaral… vám do sovinca prišiel už iba oznam o vykonanej transakcii.
Ale ako toto všetko súvisí s podivnou kľačiacou polohou nášho pána riaditeľa? Čítajte ďalej.
Školské sovy boli čoraz viac preťažované rastúcimi obchodmi našich študentov. Až si jedného dňa povedali – Dosť! Už nebudeme nosiť darčeky a dary nevďačným študentom. Koniec! Dosť! Vstupujeme do štrajku. –
A ako povedali, tak aj urobili. Jedného dňa (v piatok 4.8.2006 cca o 22:30) odmietli pokračovať v tejto službe. Pod heslom – UŽ ANI FAZOLKU – vstúpili do štrajku a naozaj nebolo možné po erárnej sove poslať ani jedinú bertíkovu fazuľku každej chuti.
Ak si teraz myslíte, že ich náš pán riaditeľ, slnko naše jasné, prosil na kolenách, aby sa znova ujali služby, ste na omyle. Tak hlboko by predsa len neklesol. Alebo áno? …No, isté je, že bol prichytený v celkom inej situácii.
Keď istá havraspárska študentka b. s. nebola schopná prehovoriť žiadnu sovu, aby odniesla komusi čo len jednu bertíkovu fazuľku, rozhodla sa hľadať pomoc u samotného riaditeľa (jeho múdra hlava musí riešiť naozaj všetky nevyriešiteľné problémy). V tejto pokročilej večernej hodine mala obuté pohodlné a tiché papučky, a tak jej príchod pán riaditeľ, sústredene zaujatý čímsi iným, nezaznamenal. Študentka b. s. potichu vstúpila do kabinetu … a čo uvideli jej oči, na to bude dlho spomínať…
Naskytol sa jej vskutku nečakaný pohľad.
Opísala ho týmito slovami: „Ano přímo ho vidím, jak klečí u sebe v kabinetě a ukazuje sovám, jak mají do zobáku brát zásilky.“
Moja reakcia bola úplne prirodzená: „To musel byť impozantný výjav…“ Samotný arcimagič Nimrandir učil naše osobné sovy, ako nosiť balíky, ktoré potrebujeme niekomu poslať. Odteraz už nebudeme odkázaní na dobrú vôľu školských sov, ale sami si môžme vybrať, po ktorej svojej sove darček pošleme.
Ďalšia diskusia pokračovala otázkou, či pán riaditeľ vycvičí na nosenie zásielok aj svoju gumovú kačičku, ale zhodli sme sa, že pravdepodobne nie, lebo je ešte veľmi maličká a on by ju vo svojej láske určite takto nezaťažoval.
Čo dodať na záver? Hádam len: – Ďakujeme, pán riaditeľ, že ste kvôli nášmu pohodliu ochotný aj kľaknúť na kolená. Verím, že vás hreje pocit dobre vykonanej práce.–