Predposledný diel dobrodružstva chlapca Johna…
„To myslíš vážne? Tú žabku nikdy nenájdem!“ zúfalo pišťal John.
„Ale nájdeš. Uvidíš,“ povedal Andrew.
„Nemôžeš mi rovno povedať kde je?“ spýtal sa John.
„Ale ja to neviem. Pamätáš – som najväčší zmätkár a zábudlivec na škole!“ smial sa Andrew.
„Tak ja idem, máme Obranu proti čiernej mágií,“ povedal John a odišiel z nemocničného krídla.
Prechádzal dlhými chodbami hradu a obzeral sa okolo seba. Možno uvidí niečo, čo mu vysvetlí tú záhadnú indíciu. O akej rodine je tá indícia? Na škole predsa nikto nemá rodičov… Navyše je to nepravá rodina…“ rozmýšľal a zrazu uvidel zvláštnu vec. Za ruky sa držali Chrabromilčanka, Slizolinčanka, Bystrohlavčanka a Byfľomorčanka. „Sme každá iná, ale sme jeden celok!“ zakričala Chrabromilčanka. Ostatné prikyvovali.
Vtedy to Johnovi zaplo.
„Rodina, nepravá rodina, to je určite fakulta! Každý má svoju fakultu, ktorá je jeho nepravá rodina. Jednu časť má hotovú, teraz druhú. Keď pôjdeš meniť malé veci na iné… zbadáš vlajku…“
„No nevadí, snáď mi cestou niečo napadne…“ pomyslel si John a pokračoval v ceste na Obranu proti čiernej mágií.
John kráčal asi desať minút, kým dorazil k dverám učebne. Zrazu mu však padol zrak na niečo úžasné. Nad učebňou zbadal Slizolinskú vlajku.
„Ak je tuto Slizolinská vlajka, niekde kde pôjdem meniť malé veci na iné, bude aj tá vlajka pri ktorej bude správna indícia. Kde mením malé veci na iné? Samozrejme! Na Transfigurácii! Takže nad učebňou Transifugurácie by som mal nájsť vlajku Andrewovej nepravej rodiny – Chrabromilu! Super, hneď po Obrane proti čiernej mágii tam zájdem. Nie je to teda až také ťažké, ako sa na prvý pohľad zdalo!“ šťastne si pomyslel John.
John bol celú Obranu proti čiernej mágii nepokojný. Vôbec nepočúval, čo profesor rozprával. V hlave mal jedinú myšlienku – bude naozaj ďalšia indícia niekde pri Chrabromilskej vlajke nad učebňou Transigurácie? John sa celý čas pozeral na hodiny. Dvadsať minúť, pätnásť minút, ešte stále pätnásť minút… V tom odbila desiata hodina a Obrana proti čiernej mágii sa skončila.
„John, potrebujem…“ začala jedna Johnova spolužiačka, ale on už trielil von z učebne.
Bežal k učebni Transfigurácie. Asi tri metre nad zemou zbadal Chrabromilskú vlajku. Najprv začal hľadať vo vlajke.
Nič nenašiel.
„Niekde tu to musí byť! Určite!“ myslel si John. Začal prechádzať prstami po kamennej stene. Zrazu v jednej medzere medzi kameňmi niečo zbadal. Niečo žlté a papierové. Pomocou kúzla dostal pergamen von. Rozvinul ho. Stálo na ňom:
Písmenká a slabiky,
krásne ako bábiky,
sú všade vôkol teba,
správne miesto hľadať treba.
Stromčeky a rastlinky,
kvetinky a bylinky,
spísala ich Žaba,
má ich veľmi rada.
Nájdi piatu a deviatu,
ďalšia stopa skrýva sa tu.
„Skončil som. Toto nikdy neuhádnem. Vôkol mňa sú písmená? Kde? O akých rastlinách je reč? Zvláštne, Žaba je napísaná veľkým písmenom. Bude to nejaké meno. Ale môže Žaba niečo napísať? Nájdi piatu a deviatu. Čože? Myslím, že som skončil. Toto neuhádnem.“ smutne si pomyslel John.
Rozhodol sa, že pôjde do fakultnej miestnosti.
Vybral si kreslo najbližšie k ohňu a začal premýšľať. Lámal si hlavu, ale v básničke bolo až priveľa hlavolamov. Nerozumel ničomu.
„Prvé, čo musím vyriešiť je to, kde sú tie písmená a slabiky. Až to miesto nájdem, budem pokračovať ďalej. Teraz idem spať.“
John mal náročný deň a v noci sa mu snívali samé šialené sny. Videl kartičku na ktorej bola postava bez tváre a stále dookola sa mu v hlave ozývala druhá indícia. Celú noc sa triasol a prehadzoval. Ráno mal pocit, že celú noc premýšľal nad indíciou. Na nič však neprišiel.
Pri raňajkách sa pozrel do rozvrhu. Dejiny mágie. To bude nuda.
A naozaj, Dejiny mágie boli nudnejšie ako kedykoľvek predtým. Spočiatku sa John tešil, pretože mohol nerušene rozmýšľať nad indíciou, ale hlas profesora Binnsa ho natoľko uspával, že nemohol rozmýšľať vôbec. Iba nehybne sedel a pozeral na otvárajúce sa profesorove ústa.
„Domáca úloha – povstanie Chumáčikov! Do stredy!“ bolo jediné čo John vyrozumel zo slov profesora Binnsa.
„Super. Zase budem musieť ísť do knižnice. Čo je horšie? Počúvať Binnsa, alebo hľadať v ešte nudnejšej knižnici?!“ nahnevane si pomyslel John a rozhodol sa hneď zájsť do školskej knižnice. Našiel oddelenie s knihami, ktoré opisujú rôzne povstania. Našiel správnu knihu. Posadil sa do rozpadávajúceho sa kresla a otvoril knihu. Oči mu padli na husto popísané strany. Samé slová, písmená…
„Písmená a slabiky, krásne ako bábiky. Sú všade vôkol teba, správne miesto hľadať treba…“ vynorilo sa Johnovi v hlave.
„Všade vôkol mňa sú knihy a v nich písmená a slabiky. Našiel som to miesto! Je to knižnica! Prečo ma to nenapadlo skôr?“ zamračil sa John.
„Stromčeky a rastlinky, kvetinky a bylinky, spísala ich Žaba…“ spomínal John na ďalšie verše.
„Zrejme mám nájsť knihu o rastlinách, ktorú spísal niekto, kto sa volá Žaba.“
John zašiel za knihovníčkou.
„Prosím vás, nemáte knihu o rastlinách, ktorú napísal autor, alebo autorka s menom Žaba?“ spýtal sa.
„Hmm, nie, nemáme.“ odpovedala chladne knihovníčka.
„Ale musíte ju mať!“
„Musím? Nič nemusím! Nie si trošku drzý? Ukáž ruky! Máš ich celé od jedla. Choď si ich láskavo umyť a dnes sa už od knižnice nevracaj!“ ostro prikázala knihovníčka.
John sa tváril, že odchádza. Len čo však knihovníčka odvrátila zrak, schoval sa za veľkú policu. Čírou náhodou (alebo nie?!) to bolo oddelenie s knihami o rastlinách a bylinkárstve. John ich vyberal a pozeral autorov. Knihovníčka síce povedala, že od autora Žabu žiadnu nemajú a knihovníčka vie všetko, ale John to chcel aj tak preskúmať. Prechádzal očami mená autorov.
„Simons, Kepreel, Goodová, Hutch, Meantl…“ šepkal a vyberal ďalšie. Kníh bolo neuveriteľné množstvo. John strácal nádej. Zrazu si však všimol maličkú knižku, ktorá bola zastrčená za ostatnými. Ako by ju tam niekto ukryl. John ju vybral. Prečítal názov.
Rastliny, stromy, byliny a kvety mojimi očami
od Astrid Ropuchovej.
„Ropucha je predsa niečo ako Žaba! Toto je tá kniha. Čo bolo ďalej? Nájdi piatu a deviatu, ďalšia stopa skrýva sa tu.“
John nalistoval piatu stranu, potom deviatu. Nič. Skúsil sčítať päť a deväť a výslednú stranu nalistoval. Nič. Skúsil vynásobiť piatu a deviatu stranu. Nič.
„Posledná možnosť. Strana 59.“ pomyslel si John a chvejúcimi prstami hľadať stranu 59.
Otočil stranu 33 na ktorej bol obrázok nádherného stromu. Iný by sa nad tým pozastavil a strom si obzrel. John však horúčkovito listoval ďalej. Strana 42….48….50….54…
John otočil na stranu 59.
KONIEC 3. DIELU