Tajomný príbeh o nešťastnom dievčati Mirabell…
„Ach, Mirabell, vieš čo od teba musím žiadať?“
„Áno, mama, tuším to.“
„Viem, že nechceš, ale tebe odolajú… Presvedčíš ich…“
„Tých dospelých možno, ale rovesníci sa mi budú posmievať.“
„Viem a cením si to, čo robíš. Odkedy Henry zomrel tak si pre mňa veľkou oporou. Pomáhaš mi s deťmi a vykonávaš všetko čo od teba žiadam. Urob to teda aj dnes a možno prežijeme ďalší mesiac.“
„Nemusíš ma presviedčať. Bola som rozhodnutá to urobiť hneď, ako som zazrela prosbu v tvojich očiach…“
Mirabell teda vyšla z biednej chalupy, nasadila na tvár biedny, utrápený výraz, ktorý vlastne ani nemusela veľmi predstierať a vybrala sa do mesta. Postavila sa ku stene na námestí, kde denne chodilo najviac ľudí. Vystrela ruku a týmto gestom ukázala svetu, kto je. Vedela, že deti z bohatých rodín sa jej budú posmievať. Nemala to rada, ale musela vydržať. Nádej na prežitie jej matky a troch detí bola ukrytá v jej vystretej ruke, smutných očiach a otrhanom výzore.
Mirabell vyžobrala pár mincí. Omnoho viac počula nadávok o šomrania než ľútosti a súcitu.
Mirabell kráčala domov. Vždy, keď išla s vyžobranými peniazmi domov, zastavila sa pri rieke.
Táto rieka nebola ani príliš úzka, ani príliš široká a hlboká. Bola nádhere modrá, priezračná a aj cez leto v nej prúdila osviežujúco chladná voda.
Mirabell do nej ponorila svoje unavené nohy.
„Ach, kiežby sme neboli chudobný, kiežby sme mali všetko, na čo si spomenieme…“ povedala Mirabell.
„Skutočne to chceš?“ ozval sa šumivý hlas.
„Áno.“ odpovedala Mirabell a vôbec nerozmýšľala nad tým, komu hlas patrí.
„Stačí povedať: „Želám si“…. a budeš to mať.“ povedal hlas.
„Dobre, želám si, aby sme boli najbohatší v meste a všetky deti, čo sa mi doteraz posmievali mi budú závidieť a… A nech proste máme veľa peňazí a žijeme si ako králi!“ povedala Mirabell.
„Dobre… Uži si to.“ povedal hlas a ak by sa Mirabell vnímala, mohla začuť v tom hlase jemne zlovestný tón. Ona však rozmýšľala, čo si kúpi za všetky tie peniaze…
KONIEC 1. DIELU