Začalo sa to úplne obyčajným kýchaním a štikútaním. Potom ma začalo pobolievať celé telo, to som už vedela, že som „zase nachladla“. Nič sa nedeje, zašla som na ošetrovňu, že sa po pár dúškoch tamojšej liečivej atmosféry uzdravím, a zase budem pokračovať v práci, ktorej je teraz pred koncom roka veru neúrekom.
Keď som vošla na ošetrovňu, bolo tam na moje prekvapenie plno. Ešte dnes ráno, pôsobili všetci zdravo, a dnes ošetrovňa praskala vo švíkoch. Niektorí pokašliavali, posmrkávali, ďalší už boli uzdravení, len ešte ostali v družnom rozhovore so svojimi spolužiakmi a profesormi. Po celý čas, čo som tam bola prichádzali noví a noví pacienti, všetci s tými istými príznakmi: „To je divné, ráno mi ešte nič nebolo, a teraz smrteľný tras.“ Takto a podobne komentovali príchodzí svoj zdravotný stav.
Čo ma ale zarazilo najviac, boli zdesené pohľady študentiek na moju tvár. „Pani profesorka, ste v poriadku?“ „Vyzeráte nejako kostrbato.“ Takto sa mi dievčatá prihovárali. Kým sa pýtali noví študenti, ktorí sa tu evidentne ešte nevyznajú, pokojne som odpovedala, že mám iba bežnú nemoc a čoskoro sa uzdravím. No keď sa na mňa vydesene pozerala aj slečna Joyeu, radšej som vytiahla zrkadielko a skontrolovala svoj zovňajšok.
To, čo som videla ma šokovalo. V zrkadielku sa na mňa pozerali len moje vrásky, nos a oči. Zvyšok tváre bol absolútne neviditeľný. Keď som sa prizrela lepšie, zistila som, že mi zmizli aj ruky, ďalej som už radšej po stratách nepátrala a dala som sa usilovne dýchať liečivý nemocničný vzduch. „Nádych ochic ou, ….výdych, …. au au au nádych, … a zasa výdych, … hepčí… nádych, …“ Bola som veľmi potešená zistením, že pobyt v ošetrovni zabral aj na túto neznámu a iste zákernú chorobu. Najprv som prestala pociťovať bolesti, kýchať a kašľať… a keď som sa konečne odvážila pozrieť do zrkadla, znova som uvidela svoju známu tvár. „Uff, stihla som to. Ale neviem, neviem, čo by sa bolo stalo, keby som nedošla do ošetrovne včas!“
Našťastie u študentov má choroba miernejší priebeh, podobný klasickému nachladnutiu. Aj tak ale musíme urobiť všetko preto, aby sa táto nemoc dostala čím skôr pod kontrolu. Predsa nechceme, aby nám profesori začali jeden po druhom miznúť. A čo ak by sa príznaky rozšírili aj u študentov? Preto – dávajte si všetci na seba pozor! Pri prvých príznakoch akejkoľvek nemoci navštívte okamžite ošetrovňu a usilovne dýchajte: „Nádych,… výdych,… nádych,…. a zase výdych…“ až kým nebudete zdraví ako repa.
Pre Denného proroka
Letitia te Tiba.
– Leti, vy máte štikútaní? To jsem v životě neslyšela :))