V týchto dňoch čarodejnícky svet oslavuje dni s podivne smutnými názvami: Den zoufalství, První den smutku, Druhý den smutku.
Ale nemýľte sa, tieto dni nemajú vyvolávať depresívne nálady. Naopak pripomínajú nám, že aj vtedy, keď sa zdá, že všetko skončilo, a že to, čo sme mali radi, už nikdy nebude… aj vtedy môžme veriť, dúfať, a robiť všetko pre to, aby smútok a beznádej vystriedalo víťazstvo. Víťazstvo nadšenia, priateľstva, spolupráce a spolupatričnosti. Víťazstvo radosti nad smútkom, nadšenia nad beznádejou, lásky a priateľstva nad hnevom a sebeckosťou, víťazstvo spolupráce nad rezignáciou.
Áno, ako hovorí staré príslovie: „Po ohni přichází sníh, a i draci jednou skončí.“ I keď v tomto prípade by to bolo asi výstižnejšie naopak: „Po snehu a mraze prichádza teplo – nielen v krbe, ale aj v ľudských srdciach.“
Od akej udalosti sa vlastne tento sviatok odvíja?
Zistili sme medzi študentmi hogwartskej čarodejníckej školy až trestuhodnú neznalosť v tejto oblasti. Spomedzi všetkých opýtaných študentov poznali správnu odpoveď na otázku: Čo si pripomíname dnešným sviatkom? len dve havraspárske študentky. Ostatní pravdepodobne žijú v ľahostajnej nevedomosti, alebo si predstavujú tie najstupídnejšie dôvody na sviatky týchto dní.
Týmto článkom by sme radi nevedomosť mladej generácie uviedli na pravú mieru.
Čo sa teda v dňoch 23. až 26. 11. stalo? Čítajte ďalej. Možno vám situáciu objasní niekoľko úryvkov z denníka vtedajšej študentky a dnešnej profesorky Letitie te Tiba:
„Volám sa Letitia te Tiba a som obyčajná mrzimorská študentka. Vlastne niekto by mohol namietať, prečo tá skromnosť, keď nosím na svojom plášti prefektský odznak, no ja sa cítim rovnako plachá a neskúsená, ako keď som prekročila prah školy. … No dobre, toto tvrdenie je trošku prehnané, predsalen to tu už tak trochu poznám a … najlepšie to vystihujú slová: Túto školu milujem! 🙂
Mám tu už mnoho priateľov (Zera, Sarah, bibi, Peter, Mia, John, Thom, Noreen, madi, Linda….), nemôžem ich všetkých menovať, lebo by mi nestačil zvitok…
(23.11.2004)
…Bolo pol druhej, keď som list konečne uviazala sove na nožičku a poslala naspäť profesorovi. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som prešla dverami spoločenskej miestnosti… a za nimi nebolo nič – vôbec nič len hmla. Obzrela som sa a ani spoločenskú som nikde nevidela. Po chvíli strachu a tápania sa začalo trocha vyjasnievať, no po Bradavickom hrade nebolo ani stopy. Naša milovaná škola zmizla, nebolo tu vôbec nič. Nič. Len na veľkej zmrznutej kope snehu stála obrovská hnedá tabuľa s nápisom… už si ho presne nepamätám, no jeho zmysel hovoril: „Tak tohle je konec.“ …
>>Nasledujú opisy dvoch dní smútku z konca. Smútku z toho, že už sa nebudeme mať kde stretávať, študovať a zažívať všetko to krásne a radostné, čo sme na Hogwarts zažívali. Letítia opisuje zúfalstvo i rodiacu sa nádej. Až konečne…<<
(26.11.2004)
…sedeli sme pri ďatelinovom pive v našej miestnosti na Lidech (neďaleké pohostinstvo, pozn. red.) a rozoberali súčasnú situáciu. Keď odrazu (bolo presne 16:15) vošiel do miestnosti rozstrapatený profesor Elénére a zvolal tak, aby ho všetci počuli:
A znova sa vybral do mrazivého novembrového vetra, aby ďalej pracoval na obnove školy.
Túto informáciu potvrdil aj profesor Nekro Gravedigger týmito slovami:
Prozatím řešíme neočekávané problémy s nedostatkem uhlí.
(Mrazy letos uhodily…)
Ale již brzy bude naše škola fungovat normálně.
Co normálně, o mnoho lépe než předtím!
Buďte vítáni
Váš Nekro“
Už si nepamätám, či sa vôbec stihol vydrať z našich úst nadšený výkrik. Všetci sme sa ozlomkrky rozbehli k bráne školy. Teda na to miesto, ktoré označil prof. Elénére. A s ohromnou radosťou sme videli, že naozaj tam stojí impozantná brána s nápisom Hogwarts. Tá naša dôverne známa brána, ktorá každý rok vítala nových študentov. Už len vojsť dnu a… “
>>Potom nasledovali mnohé a mnohé dni, keď sme s námahou, no s nevídaným nadšením obnovovali a upravovali všetko, čo obnoviť a upraviť bolo treba. Aby sme sa mohli s novou chuťou pustiť do štúdia i všetkého, čo k nášmu radostnému študentskému životu patrí. <<
A preto, po dňoch, keď sme si pripomínali smútok a zúfalstvo prichádza deň, keď naozaj každý z nás má čo oslavovať.
Ohnivý deň, kedy, ako sa bájny fénix rodí z popola, tak aj naša škola vstala z ničoty.
Všetkým vám prajem, rovnako ako našej škole, aby ťažké chvíle boli vždy prekonané chvíľami svetlými a radostnými.