Nebudem sa zaoberať sklamaním ako takým, ale len sklamaním z lásky. Malo by sa liečiť u Svätého Munga? Pomohlo by nám to?
Autor: Angela Sportty
Slovo láska nie je len také obyčajné, dokonca aj pre mudlov je magické(a to už je, čo povedať). Všetci ten pocit veľmi dobre poznáme a preto ho už opisovať nemusím. U každého sa prejavuje inak: u niekoho „mravčekami v bruchu“, u druhého červenaným, ďalší sa zakokce a ten posledný prezmenu nepovie ani slovo, len sa vyškiera ako „slniečko na hnoji“; dôležité je predovšetkým, že to cítime. Človek(kúzelník či mudla, v tomto sme úplne rovnakí) je najšťastnejší vtedy, keď je šťastne zamilovaný a hlavne milovaný, myslíme tou istou osobou. Čo je však s tými ostatnými, čo takéto šťastie nemajú?
Všetci to dobre poznáme – nastanú pre nás dni totálneho sklamania, máme chuť plakať ( aspoň tie nežnejšie polovičky) , poprípade až chovávame k druhému pocit nenávisti. Bolesť, čo nás bude dusiť, sa nedá nejako odstrániť. Alebo žeby predsa?
Urobiť si bábiku Woodoo a týrať dotyčného, by asi nepomohlo, môžeme rozhadzovať veci po izbe a nechať ich tak, až pokým sa nenaštvú aj naši rodičia, že tam máme taký bordel, bude úspešné maximálne na pol dňa. A preto nastáva otázka či netreba zakročiť aj inak „medicínsky“ (v mudlovskej reči). Všelijaké nápoje od bolesti alebo nebodaj pre šťastie nepomôžu, hoci skúsiť to môžete. Toto nie je hocijaký problém. Je to problém niekde tam hlboko a preto to zo seba musíte dostať. Či už si výjdete na vysoký kopec a tam budete kričať, čo vám hrdlo ráči alebo budete nariekať…premýšlanie nemá zmysel.
„Všetko si treba vytrpieť,“ vraví väčšina dospelých isto poznačených sklamaním z lásky. A preto nám neostáva nič iné, iba ich poslúchnuť, hoci by sme chceli spraviť oveľa viac, aby sme sa toho pocitu, čo najskôr zbavili.
Želám všetkým veľa trpezlivosti a optimizmu, aj keď je ho už ťažšie nájsť, a hlavne chuti do života! Zákrutám sa predsa nevyhneme, ale dôležité je, aby sme z nich nevyleteli.