aneb páté kolo sedmiboje a slečna Lavender dela Spacey
Na stole v školskej knižnici sa povaľoval nejaký zdrap papiera. Bola to vytrhnutá stránka zo školskej kroniky spred dvoch rokov. Nadpis Sedem statočných ma zaujal, tak som sa začítala…
Sedem statočných
Stalo sa to presne tu, kde práve Ty, veľavážený pán profesor či neposlušný študentík, začínaš tento príbeh čítať a nikdy tento príbeh neuzrie iný svet ako pozemky tejto školy. O to je už postarané, nemusíš si lámať hlavu, ako. Tak sa pohodlne usaď a začítaj sa do príhody, ktorá sa stala študentom tejto školy, keď chodili do dvoch najnižších ročníkov. Dúfam, že bude pre Teba napínavý, ale aj zábavný.
Všetko sa to začalo v jednu úplne obyčajnú nedeľu v strede rozkvitajúceho sa marca. Pomaly, ale isto nastávalo teplejšie obdobie, študenti začínali tráviť čoraz viac času na otvorenom priestranstve pri hrade. Bolo nádherné sedieť a vyhrievať sa na jarnom slniečku. Pod jedným zo stromov sme sedeli my, spolužiaci z druhého ročníka. Teda, časť z nás. Keby si sem mali prisadnúť všetci, určite by sme neboli iba okolo jedného stromu. Ewelina, Jacob, Eileen, Peter a ja, Eimer. Snažili sme sa učiť, ale nejako to nikomu veľmi nezapaľovalo. No asi sa potvrdzuje pravda, že s teplom sa roztápajú mozgové bunky, tak sa nedá čakať, že budeme rozmýšľať… Okrem toho to bolí. Veľmi. Nakoniec ani netrvalo dlho a zavreli sme knižky, dali si ich pod hlavu namiesto vankúšov a ľahli si. Počúvali štebotanie vtáčikov, kričiaceho prváčika, ktorého mučili tretiaci a podobne. Idylka pohodovej nedele.
V tom nás vyrušilo šuchotanie lístia a dlhé stonajúce zavytie, ktoré sa nieslo smerom zo Zakázaného lesa. To nebol ten mučený prvák, určite nie. Znelo to skôr ako výkrik ženy pred smrťou. Krv pri tom tuhla v žilách. Aj na pozemkoch hradu nastalo zvláštne ticho. Väčšina študentov sa rozbehla do vnútra, nechceli mať s výkrikom nič spoločné. Až na dvoch prvákov a piatich druhákov, ktorých nedokázalo nič vyviesť z miery. „Veď je to len výkrik, tak čo? Ale rada by som vedela, čo sa za tým skrýva…“ povedala Ewe.
Eileen len pozorovala Boba s Nefrit, prváčikov, ktorí ešte poriadne nevedia ako to tu chodí a snažili sa nenápadne ísť smerom k lesu. „Pozrite na tých prvákov, ako sa nepozorovane snažia dostať k tomu lesu, hehe, vtipné… Myslíte, že sa chcú ísť pozrieť, čo spôsobilo zavytie?“ no odpoveďou jej bolo iba nesúhlasné pokrčenie ramien. „Šialené gesto.“ Pomyslela si. „No, ale poďme sa pozrieť čo tam robia, nemôžeme predsa nechať prvákov samých ísť do zakázaného lesa… A okrem toho sa netvárte, akoby Vás tiež ten výkrik nezaujímal, pretože dobre viem, že to nie je pravda.“ Všetci sme sa zasmiali a spoločne vykročili, aby sme dohonili Nefrit a Boba.
Keď sme vstúpili do lesa, tak nás ovanul chlad a prítmie. Konečne po chvíľke si oči zvykli a my sme začali rozoznávať stromy a rastliny. „Mali by sme ísť smerom na východ.“ Poznamenal Jacob. „Ale vôbec nie, smerom na sever, pretože to šlo odtiaľ.“ Namietol Peter. „Kompromis, severovýchod, nejako sa už niekam dopracujeme, snáď to stihneme ešte pred začiatkom zajtrajšieho vyučovania. A poďme.“ Zavelila nakoniec Ewe. Nastavila som si na prútiku kompas a rozmýšľala, prečo nemáme svetlo. Buchla som sa po čele. „No, šmaria, veď ja som čarodejka, tak asi si ho vykúzlim, že…“ O chvíľu už križovali les ostré svetlá z prútikov. Viedol nás Jacob, ale nie a nie nájsť tých prvákov. Už sme boli aj ďaleko od hradu a začiatku lesa, šli sme stále hlbšie a hlbšie.
„Bum! Trééésk! Ratata! Prásk!“ ozvalo sa za nami. Teda, ja som si myslela, že za nami, ono sa nevie presne kde… Obklopili nás kroky a buchoty. Vymenili sme si vystrašené pohľady a najradšej by sme zmizli z povrchu zemského. Ale o chvíľu strach vystriedala zvedavosť. Chceli sme nasledovať tieto zvuky, no problém bol v tom, že nikto presne nevedel, z ktorého smeru vychádzajú. Tak sme sa vybrali ďalej, avšak kroky nám nedali ani chvíľku oddych. Stále nás prenasledovali akoby sme boli ich korisť. A možno to aj plánovali. Už som bola z tých neidentifikovateľných zvukov veľmi nervózna a ako som videla, nebola som jediná.. Eileen, zelená a vždy nebojácna už toho mala plné zuby. Chcela ísť na večeru, bola hladná, pretože zmeškala obed. No, kto neskoro chodí… Ewe sa triasla a neviem, či to bolo od zimy alebo od strachu. Keďže sa naobliekala a bolo pomerne teplo, od zimy to asi nebolo… Odrazu sa začali tieto divné zvuky stále viac a viac približovať. Každý zatajil dych. Ešte tesnejšie sme sa k sebe pritisli, akoby každý chcel brániť každého pred týmto nevieme-čo-to-je. Pocítila som, ako sa mi na chrbte vytvorili zimomriavky. O chvíľku kroky zastali a oproti nám sa zjavili Nefrit s Bobom. „Uffff.“ Nastalo hromadné vydýchnutie. „To ste vy?!? Tie kroky, čo nás tu v posledných minútach strašili?“ zvolal Peter. „Tak to vyzerá, že asi áno.“ Nervózne sa usmial Bob. Pred svojimi rovesníkmi bol veľký macher, ale pred staršími a ešte k tomu AŽ druhákmi si toho veľa nedovoľoval. „Ale nás tiež strašili nejaké kroky. Dúfam, že to boli vaše.“ Dodala Nefrit. „Jasné, asi sme to boli my, veď kto iný by sa tu o tomto čase prechádzal? Určite už je po večeri… Som hladná.“ Povedala Ewe. „Dúfam, že ste to boli vy. Keby to bolo niečo iné.. Brrr…“ striasla som sa. Nechcela som na to ani pomyslieť, keby sa tu vyskytoval niekto iný.
„Ktorým smerom pôjdeme ďalej?“ spýtal sa akčne Jacob. Keďže sa tu nikto absolútne nevyznal, tak Peter ukázal na jednu stranu, ktorá sa mu zdala najpravdepodobnejšia. No ja som skupinku zastavila. „Mám na prútiku kompas a keď sme sa na začiatku vybrali na severovýchod, tak pokračujeme tam, alebo nie? Keby sme sa mali riadiť Svíťom, tak by sme šli na juh.“ Poznamenala som. Nefrit nevychádzala z údivu nado mnou. „To vieš, to ty si maličká, my už sme starší a teda toho viac vieme. Veď počkaj o rok.“ Dodala Eileen. Malá Nefrit sa len zamračila ale nič nepovedala. Asi si uvedomila, že náhodou raz má zelená pravdu. Aj keď to určite prijímala len s veľmi ťažkým srdcom. Kráčali sme asi 20 minút smerom na severovýchod, každého už boleli nohy a chcel si odpočinúť, no nikto nič nepovedal. Zastavili sme sa na krásnej čistinke uprostred tohto tmavého lesa. Tieto dve veci ani nešli dokopy. Všetci sme sa nahrnuli k úzkemu potôčiku, ktorý nám dal nové sily. Chvíľku sme len tak ležali, no potom Bob skríkol a ukázal prstom za stromy. Na prvý pohľad tam nebolo nič vidieť, no keď ste sa pozreli pozornejšie, uvideli ste medzi stromami zviazanú ženu. Všetci sme sa k nej rozbehli. Vyzerala naozaj strašne, ako keby ju niekto dlhodobo mučil. Bola priviazaná o strom a z posledných síl cez vysušené pery zašepkala: „Deti, choďte preč, nechajte ma tu, nie je šanca ma zachrániť, no vy sa zachráňte, bežte späť do hradu a nikomu o mne nepovedzte!“ Hlava jej ovisla. Samozrejme, že my sme urobili presný opak. Začali sme ju rozväzovať, no táto žena už medzitým upadla do bezvedomia. V momente, ako sme ju odviazali sa rozprestrela nad nami čierňava. „Toto je kúzelnícka čierňava, počasie takéto veci nerobí!“ Zakričal Jacob „dávajte na seba pozor!“ Striebristá tráva sa chvela a ťažké čierne mraky sa hnali svojou obrovskou rýchlosťou po tmavej oblohe. Začal kvíliť ľadový vietor, ktorý mohutne šľahal do veľkých košatých stromov. Zrazu sa nad nami objavili postavy v čiernych habitoch. Ale smrťožrúti to neboli, to bolo jasné na prvý pohľad. „Ja som už o nich čítala, to sú Pomstitelia!“ zakričala Ewe, aby ju bolo cez stonanie vetra počuť. „Pomstitelia?“ začudovali sme sa. „Sú to ľudia, ktorým niekto veľmi ublížil a vo forme nadprirodzených postáv a kúzelných zvierat sa prišli týmto ľuďom pomstiť. Táto žena asi spravila veľkú chybu v živote a teraz sa jej Pomstiteľ prišiel pomstiť.“
Začudovali sme sa nad týmto, aký osud musí byť krutý aj keď spravodlivý, že nenechá ani po smrti obetí aby ostali nepomstené. Ale v tom tieto čierne osoby prileteli na zem a rozbehli sa po deťoch. Strhla sa veľmi ťažká a nie veľmi férová bitka. Jacob bojoval s hlavným Pomstiteľom. Ešteže pozná aj nejaké kúzla na viac, tu sa mu hodia. Som mu pribehla na pomoc. Záblesk červeného svetla mi presvišťal ponad hlavu, ledva som sa stihla skloniť a zasiahol Pomstiteľa priamo do hrude. Ten zmeravel so zdvihnutou rukou, jeho prútik s buchotom dopadol na zem. Jeden z piatich bol zmeravený. „Ten sa už dnes nepreberie.“ Povedal Svíťa. Ostali štyria. Nefrit s Ewe sa rozbehli na jednu ženu, ktorá vyzerala akoby ich chcela zaškrtiť vlastnými rukami. Odhodila malú Nef, ale s Ewe si poradiť nevedela. Nakoniec ju premohla. Chuderka modrá letela asi päť metrov, až zastavila o strom. Jacob sa k nej rozbehol a dal ju do poriadku. Ešteže s nami bol tak skvelý liečiteľ, on vie všetko. Bob a ja sme zatiaľ bojovali s dvoma inými. Ja som sa snažila vystreliť čo najhoršie kliatby, no bohužiaľ mi nenapadlo nič lepšie, ako Nehýb sa!. Tak som toto metala na všetky strany. Dokonca som aj jedného trafila. Bol to muž, ktorý vyzeral ako sup so šupinami. Veľmi podivný tvor. Ale keď sa nehýbal viac ako desať sekúnd, tak som utekala na pomoc Bobovi. Nakoniec sme Pomstiteľov celkom zvládli bez ujmy. Akurát najhoršie bola na tom Ewe a Eileen, ktorú sme našli celkom ďaleko od bojiska. Jeden z Pomstiteľov ju tam odhodil celkom na začiatku a my sme v tom zápale nevedeli, kde ju hľadať. Ewelina mala buchnutú hlavu a rozprávala o tom, ako šikovne bojovala proti tulipánom a fialkám… Tak sme ju radšej uspali a dali na nosidlá. Eileen mala asi zlomenú ruku, ale trvala na tom, že pôjde po vlastných nohách späť do školy. Ešte sme nemohli zabudnúť ani na tajomnú ženu. Bola ešte stále v bezvedomí, tak sme ju spolu s Ewelínkou levitovali na nosidlách.
Cesta späť ubehla omnoho rýchlejšie, najmä, keď sme k všeobecnému údivu našli správnu cestu na hrad. Ledva sme vyšli z hradu tak nás tam čakal pán riaditeľ s pani profesorkou Rawenclav. Boli veľmi prekvapení, keď sme sa vrátili špinaví a s dvoma ľuďmi na nosidlách. Najprv nás všetkých poslali na Ošetrovňu, kde sme im to museli celé porozprávať. No začali sme protestovať. „Prosím, nemôžeme sa najprv aspoň najesť a napiť? Umierame od hladu… Ja vám to potom porozprávam celé aj trikrát. Len ma nechajte sa napiť…“ Takto vystupoval hladoš Bob a ostatní len mocne kývali hlavami. Profesorka sa zasmiala, bola tiež rada, že sa to skončilo šťastne a bez ujmy. Teda, až na tú modrú, ktorá vykrikovala: „Tulipány, bráňte sa! Inak vás zabijem…“ Ju sme odniesli na Ošetrovňu, tam bude v dobrých rukách a my sme zamierili do jedálne. Poviem Vám, tá vôňa nebola nikdy lákavejšia ako teraz. Po výdatnom jedle sme sa vybrali s pánom riaditeľom do jeho kancelárie, kde sme mu to všetko vyrozprávali. On o tej záhadnej žene vedel a bol veľmi rád, že sme ju zachránili. Volá sa Anna Johansová a jej milenec zabil jej manžela. Manžela, ktorý ju miloval a ktorého ona tak často podvádzala. Peniaze kazia charakter. Nakoniec ale všetko dobre skončilo a Anna sa týra aj sama pocitmi viny a aspoň jej pomstiteľ manžel nekazí život ešte viac…. Riaditeľ nám nakoniec udelil prezývku Sedem Statočných, ktorá sa uchytila na celej škole. A nás sedem sa stalo nerozlučnými priateľmi.
Milý čitateľ, tento príbeh sa naozaj stal, dúfam, že si ho čítal s radosťou a chuťou. Pozor na to, nikdy nevieš, čo ti prinesie nasledujúci deň a preto ver svojim priateľom a správaj sa ty tak, aby ti priatelia mohli veriť.
S pozdravom Sedem Statočných.
„Tak, dočítala som to a bolo to celkom pútavé.“ Pomyslela som si a papier starostlivo zložila a založila do jednej z knižiek. Potom som sa vybrala von rozmýšľať, pod ktorým stromom mohlo v onen osudný deň sedieť päť zo siedmych statočných…