Zdá sa, že sa v našom hrade znova začína prejavovať, po tak dlhom čase už takmer zabudnutý fenomén, zvaný „neviditeľný kút“. O čo ide? Ako sa prejavuje a ako sa mu možno brániť? Čítajte ďalej.
Začalo to asi pred rokom. Po akýchsi stavebných úpravách hradu sa vo Veľkej sieni objavil tzv. „neviditeľný kút“. Teda, „objavil sa“ nie je ten pravý výraz, pretože keď je niečo neviditeľné, tak sa to prirodzene ne-objavilo, ale skôr by sa dalo povedať zmizlo. Nuž a v našej školskej jedálni zvanej Veľká sieň sa takto „stratila“ časť priestoru so všetkým a najmä všetkými čo v nej boli. Keď ktokoľvek vošiel do spomínaného priestoru (od čerstvo prihláseného študenta až po člena školskej rady), nebolo ho vidno, nebolo ho počuť.
Odrazu sa len množili sťažnosti typu: „Prečo mi nikto neodpovedá na pozdrav?“ „Všetci ma ignorujú!“ „Proč se se mnou nikdo nebaví?!?“ Samozrejme sťažnosti vychádzali z úst ľudí, ktorí práve opustili spomínaný neviditeľný kút. Sama som viackrát zažila situáciu, keď som s sa priateľským pozdravom obrátila na kolegu, a on… nič. Mohla som kričať, koľko som chcela, nikto ma nepočul, pokým som neopustila zónu neviditeľného kúta.
A prečo sa mu teda komunikácie-chtiví obyvatelia hradu jednoducho nevyhli? Je to jednoduché, neviditeľný kút nie je vidno, a teda sme nikdy nevedeli kde je. Navyše sa neustále sťahoval, raz obostieral mrzimorský stôl, inokedy časť profesorského, či zmijozelského stola… Aj pokusy o jeho označenie skončili neúspechom, keďže každá tabuľka, ktorú naň ktokoľvek pripevnil ostala takisto neviditeľná.
Zdalo sa, že postupom času sa neviditeľný kút z našej školy odsťahoval. Aspoň teda ja som už o jeho prejavoch dlhší čas nepočula. Ale mýlila som sa. Kút je stále tu, len tíško a nenápadne čakal na svoje nové obete. Preto, ak sa vám stane, že vojdete do Veľkej siene s priateľským pozdravom na perách, a odpoveďou vám bude len nevšímavé pokračovanie v predchádzajúcom rozhovore, neklesajte na mysli. Stačí zmeniť miesto, prejsť o kúsok ďalej aby váš hlas nezanikal v útrobách neviditeľného kúta.