Nedávno som bola na exkurzii v muklovskej škole. No… moje zážitky sú tu.
Bola som veľmi zvedavá, ako to vyzerá v takej muklovskej škole. Tak som sa dohodla s riaditeľom jednej obyčajnej základnej školy a na jeden deň som mala možnosť vidieť muklovských žiakov v „ich prirodzenom prostredi“:).
Popravde, celkom ma to vydesilo. Deti tam rozbíjajú okná, kreslia po laviciach a papieriky, ktoré si často posielajú končia skoro vždy i vyučujúceho, pretože nepoznajú kúzla na presný dopad a neviditeľnosť papierika.
Majú aj zvláštne vyučovacie predmety. No povedzte, čo to je matematika, kde sa majú počítať nejaké rovnice. A keď som sa spýtala, prečo ich musíme vypočítať, či to má nejaký hlbší zmysel, tak profesorka, ktorú na tejto zvláštne škole nazývajú učiteľka, len odpovedala: „Aby sme to vedeli.“ Ako keby nás to, čo potrebujeme nenaučil život. Ďalšia hodina bola zemepis. „Aspoň tento predmet viem, o čom je.“ Pomyslím si a usadím sa do malej počmáranej lavice. Ale ten zemepis brali tak… neuveriteľne povrchne. Ani netušili, čo je to mantichora a čo bazilisk. A už absolútne nie kde žijú a čím sa živia! Bola som z toho mimo. Oni radšej brali počet obyvateľstva. Veď každý deň je iná. Toto mi teda vŕtalo hlavou…. Nakoniec aj táto hodina skončila ale ten spôsob ako… Zazvonilo. To vám bol príšerný zvuk. Také cŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕ! A nie žiadne sluchu lahodné bim, bam, bom, ako u nás.
Nasledovala telesná výchova. „To som teda zvedavá ako hrajú metlobal vo vnútri v takej malej telocvični.“ Ale žiadny metlobal sa nekonal. Dokonca žiaci ani nelietali na metlách. Najskôr nezmyselne behali okolo celej telocvične, potom robili prapodivné cviky. (neskôr som sa dozvedela, že to nazývajú rozcvička). Nakoniec sa rozdelili do dvoch skupín a snažili sa dostať loptu do jedného y dvoch košov, ktoré viseli vo vzduchu na doske. Ta hra sa volala tak divne… baletbal alebo basketbal, teraz si nespomeniem…
Túto hru hrali ďalšiu hodinu, až mi jedno prapodivné dievča oblečené v sukni nie dlhšej ako hrubý opasok povedalo, že je čas ísť na nasledujúcu hodinu. Toto boli totiž dve hodiny po sebe. Rýchlo sme vybehli na tretie poschodie, kde bola učebňa dejepisu. To som bola veľmi zvedavá. Keď do triedy vstúpil maličký starý učiteľ, nastalo okamžité ticho. „Super, aspoň nejaký profesor, čo má autoritu.“ A začal prednášať. Čakala som niečo zaujímavé, napríklad vojnu škriatkov proti trpaslíkom v podzemí, kde vtedy vybuchol celý Sibír a na polovici zemegule bolo zemetrasenie. Ale on rozprával o ťažkom živote britských roľníkov. Nič som si z toho nezapamätala.
Poslala som papierik nejakému chalanovi sediacemu za mnou, ktorý mi oznámil, že nasleduje posledná hodina, angličtina, a potom obed. Na angličtinu som sa veľmi tešila. Viete si predstaviť moje sklamanie, keď som vôbec nič nerozumela a profesorka si ma ani nevšimla. Rozmýšľala som, či ma ignoruje, alebo je jednoducho slepá. Brali Shakespeara. Tak som celú hodinu prespala s myšlienkou na obed.
Nakoniec väčšina triedy sa šla po zvonení najesť. Čakala som niečo podobné ako je Veľká sieň, ale to vám bolo prekvapenie! Čakala sme asi 15 minút v odporne zapáchajúcej chodbe, a keď sme si poctivo vystáli rad, tak nám nechutne vyzerajúca kuchárka podala tanier plný neidentifikovateľného. „Tak s touto stravou na hrade by som schudla veľmi rýchlo.“ Veľa som toho teda nezjedla. A niečo také, ako zjavenie sa chutného jedla pred vašimi očami tu neexistuje ani náhodou…
Myslela som si, že muklovia nie sú až taký odlišný od nás. Žijú absolútne iným spôsobom ako my. Nedá sa určiť, či lepším alebo horším spôsobom. Ale takáto exkurzia do iného života je veľmi zaujímavý zážitok. Vyskúšajte to aj vy… :).
Lavender dela Spacey, Corvinus Declaratio